26.kapitola Osudy sa menia
Tak je tu ďalšia kapitola. :D Chcela by som poprosiť, aby všetci, čo čítajú moju poviedku, napíšu komentár. Naozaj by ma zaujímalo, koľko vás v skutočnosti je. Ďakujem!!!
Hneď ako odišiel Nick s chalanmi, išla som za tatom a bratom. Mama nebola doma, takže to bolo bez problémov.
,,Ako to, že on to vedel a ja nie?!" Ukazovala som rozčúlená na Adama.
,,Upokoj sa Lorelay." Začal otec. Išla som niečo povedať, ale on ma nenechal. ,,Jednu dobu vyzeralo ako keby sa začal meniť. A keďže bol starší, začal som sa báť, že aj keď som človek vy nebudete. Musel som spraviť nejaké opatrenia. Našťastie sa moje obavy nevyplnili a aj vy ste ľudia." Vzdychol.
,,Ale už vieš, že to tak nebude. Vieš, že vedma sa nemýli. Nemýlila sa ani s Nickom. A tým, že osoba, do ktorej je zaľúbený som ja, znamená, že práve ja som budúca vlčia kráľovná. Tomu nezabrániš. Ešte nikdy som to nepovedala nahlas, ale tati, ja nie som hlúpa. Neskryješ to predo mnou." Vyhŕkla som to zo seba. Obi dvaja na mňa vyjavene pozerali. Adam preto lebo o tomto nemal tušenie. Otec preto lebo nečakal, že to budem vedieť alebo aspoň nie takto skoro.
,,Lor a ty to chceš?" Divil sa Adam. Prisadla som si k nemu.
,,Braček môj, ani si nedokážeš predstaviť ako veľmi. Ja túžim byť vlčicou a ešte viac kráľovnou. Ty po tom netúžiš?"
,,Vlastne nie, vôbec. Robím rôzne kraviny," odmlčal sa. Čo včera spravil? ,,Ale aj tak viem, že momentálne chcem byť len s Luc. Obyčajný človek."
,,Deti, vy ste boli vždycky odlišný a pri tom ste si rozumeli. A Lor naozaj už si, si vybrala? Ani si nevieš predstaviť o koľko prídeš. V ľudskom svete žiješ už moc dlho."
,,A aký ľudský svet to je? Môj otec bývalý kráľ vlkolakov. Môj prvý priateľ upír. Druhý vlkolak, ktorý mi je navyše súdený. Jednoducho to v sebe nezapriem. Musím sa stať tým, čo mi je súdene. Ja to chcem."
,,Tak dobre dcérka. Súhlasím, ale s nejakými podmienkami. Za prvé keďže si kráľovského rodu nestaneš sa vlkom tým, že ťa niekto hryzne. Som si istý, že vlčie gény máš v krvi stačí ich prebrať tak, ako som ich v sebe uspal. A po druhé nie teraz hneď, až keď nastane správny čas. A neboj ja ho vycítim. Adam ty si, si teda tiež už vybral?" Otočil sa jeho smerom.
,,Áno, tati, to vieš už dlho."
,,Budiš. Moje deti si práve určili svoj osud. Tak ja vás tu teraz nechám samých." Odišiel, lebo sme už nemali čo povedať? Alebo si musel ujasniť, čo sa tu práve stalo? No nech je to ako chce, svoj cieľ som si ujasnila.
,,A Adam?" Prisadla som si k nemu. ,,Čo sa včera stalo?"
,,Nič. Čo by sa malo stať?" Hovorí to dokonalo presvedčivo, ale na mňa to neplatí.
,,Adam, poznám ťa. A už dosť poznám Mikeyho s Chaceom na to, aby mi bolo jasné, že nikto z vás by len tak bez cieľa neukončil hru, ktorá vás bavila. Takže ak mi to nepovieš ty, niekto určite. A ja to zistím o tom nepochybuj." Začal sa smiať.
,,Nevžívaš sa do tej role kráľovnej akosi moc? Toto nie si ty." Nezahovoríš to chlapec, ja to zistím. Aj keď tajne dúfam, že sa naozaj nič nestalo.
Boli asi štyri hodiny, keď prišiel Nick a zobral ma von v tom jeho autíčku.
,,Nick kam ideme tento raz?" Spýtala som sa ho.
,,Idem ti ukázať kde bývam. Veď som ti to sľúbil."
,,Ideš mi ukázať dom a náhodou bude úplne prázdny?" Uškrnula som sa na neho.
,,Ale len náhodou." Tiež sa na mňa usmial. Bol to taký pekný, veľký dom a obrovskou záhradou pri lese. Začal ma bozkávať hneď ako sme vošli dovnútra. A ja som mu tie bozky oplácala. Veď pravda bola taká, že sme to obi dvaja chceli, tak načo čakať. Ani neviem ako som sa ocitla v nejakej izbe už skoro vyzlečená.
,,Nick...Nick počkaj." Musela som ho zastaviť.
,,Čo sa deje Lor? Ak to nechceš..."
,,Ale nie o to nejde." Zohla som sa k mojim nohaviciam. ,,Bez ochrany nič nebude." Prekvapene pozrel na moju ruku.
,,Vedela si, prečo ťa beriem von, keď si taká nachystaná? A navyše my to nepotrebujeme, keďže si človek."
,,Nick, viem čo si chcel včera u mňa ako odmenu. Jasné, že som vedela, prečo ma teraz berieš preč. A ako som povedala bez ochrany, nie. Na to poznám dosť príbehov: Nemôže sa nič stať. To nepotrebujeme a podobne. Potom má nejaká osemnástka dieťa. A navyše ja som človek s vlčími génmi. Nebudem nič riskovať."
,,Tak dobre, ako chceš." Súhlasil, prikročil ku mne a pokračoval tam kde prestal...
Ležali sme spolu v ani neviem koho posteli. ,,Nick, inak toto vlastne bolo aj nebolo moje po prvé. Ale bolo to úžasné." Usmievala som sa.
,,Nechápem to." Pozrel sa na mňa.
,,To je teraz už vlastne jedno, nechajme to tak." Prikývol mi. Vlastne ani nemal na výber. ,,Už budem musieť ísť." Chytil ma a nechcel pustiť.
,,Nie, ešte nechoď." Pobozkala som ho.
,,Ale ja musím."
,,Nie aspoň chvíľku." Ostalo dlhšie ticho. ,,Alebo vieš čo, choď. Aj tak som sa chystal preč." Postavila som sa a obliekla.
,,Jasné. Veď bolo mi tu dobre, ty si v tom dobrý, ale radšej budem niekde inde. Už ťa neľúbim."
,,Ani ja." Tiež mi odpovedal. Pozdravila som ho a odišla. Kráčala som peši po chodníku. Bože, ako som to mohla urobiť? Vtedy na neho vždy pozerať z múrika. Nikdy predtým by som nespravila nič podobné. Alebo ísť len tak blízko k vlkovi? Ten pocit, ktorý ma tlačil urobiť to. Ťahal ma k nemu. Bolo to také divné? Vôbec nechápem, že som si ten pocit predtým neuvedomovala. Doma som si sadla k telke, vyložila nohy na stôl a zapozerala sa do nejakého filmu. Luc s Adamom práve zišli zo schodov, ale on odbočil do kuchyne.
,,Ahoj." Pozdravila som ju. ,,Ani som nevedela, že si tu." Usmievala sa.
,,Keď som prišla, už si tu nebola. Inak stalo sa niečo?" Zmetene som na ňu pozrela.
,,Prečo? Malo sa?" Divila som sa. Taká od veci otázka.
,,Ja neviem. Prídeš mi iná. Ako keby si sa vrátila o nejaké tri roky späť. Chápeš, ešte pred Maťa." Zasmiala som sa a mykla rukou.
,,A to si kde nabrala? Prosím ťa." Stále som sa usmievala. Počula som šuchotanie z kuchyne. ,,Adam! Čo tam vyžieraš? Nebývaš tu sám." Započula som jeho smiech.
,,Už musím ísť." Povedala Luc. Adam dobehol k nej a pobozkal ju. Ja som ju len pozdravila.
,,Čo pozeráš?" Prisadol si ku mne aj s kopou jedla.
,,Dobrú komédiu, ale neviem jej názov. Ak mi dáš niečo z toho," ukázala som na tanier, ,,môžeš si prisadnúť." Ponúkol ma. Započula som dvere.
,,Ale no, deti." Usmievala sa na nás z chodby mama aj s tatom. ,,Takto sme vás dlho nevideli." S Adamom sme mykli plecami.
,,Boli sme hladný." Ukázali sme na tanier a usmievali sa. Celá rodinka v obývačke pri televízore. Tak to sme naozaj dlho nemali. Večer som sa ešte behla osprchovať a po ceste do izby ma zastavil Adam.
,,Ako to, že ti za celý čas, čo si bola doma, neprišla ani jedna sms, ani si s Nickom nevolala."
,,Prečo by som s ním mala volať? Už nie sme spolu." Pokojne som odpovedala. Adam na mňa vyvalil oči.
,, Ou, ou, ou, čo som to počul? Nie ste spolu? A kde je nejaký smútok, plač, ročná uzavretosť pred svetom?" Bol naozaj v šoku.
,,A prečo by mal byť? Povedali sme si, že sa už jednoducho neľúbime. Ani on mňa, ani ja jeho. Prečo by som sa mala trápiť?" Obišla som ho. ,,Dobrú."
Ráno ma zobudil niekto, kto veľmi "milo" zazvonil na zvonček. Ponáhľala som sa dole, pretože som chcela vedieť, aký debil chodí na návštevu ráno o pol siedmej. Stála som na vrchu schodiska. A naskytol sa mi na jednu stranu pekný, ne druhú zvláštny pohľad. Pekný preto lebo dole stála Lizy a Suzy. Zvláštny preto lebo tam bol aj Kris, ktorý hovorí s docela vystrašeným výrazom môjmu otcovi. ,,Kiara je mŕtva! Niekto ju zabil."
počuj ti si dala teda dobry koniec a to co ma znamenat ze uz sa nemaju radi