12. Kapitola Vlk
,,A...ahoj. Lor to....." Začal Nick, no ja som ho nenechala dohovoriť.
,,Čo? V pohode. Nič sa nedeje." Lor, ty tak klameš. Ako to ,že sa mi ešte neparí z uší. Na šťastie viem klamať. ,,Tak kto ide do vody?" Ja naozaj nepatrím medzi opaľovacie typy. Len tak otočiť tvár k slnku a ani sa nepohnúť kľudne celý deň. To nie je pre mňa.
,,Ja určite." Ozvala sa Lizy. Pridala sa aj Suzy. Len chalani zostali na suchu. Celý čas sme sa perfektne zabávali. S Lizy sme si nečakane padli do oka. Je to super baba. Obzrela som sa a chalanov nikde.
,,Neviete kam išli?" A ukázala som smerom k našej deke. Obi dve trocha znervózneli a pozreli sa na seba.
,,Ahmm, len si niekam odbehli." Vykoktala zo seba Lizy.
,,Čo sa tu deje?" Nemám rada takéto tajomstvá a zatĺkanie.
,,Čo by sa malo diať." Suzy to fakt nejde.
,,Ja nie som blbá. Len nezačnite s tým nech to nechám tak a bla, bla, bla. To som počula ,už keď sa Nickovi zmenili oči z modrej na zelenú." Zase sa na seba pozreli, no tento krát prekvapene.
,,Počkať jemu sa zmenila farba očí??? To vážne." Lizy bola ozaj prekvapená, ale určite vie o čo ide. ,,A mi ti naozaj nič nepovieme."
,,Ako chcete. Ale hovorím, že na to prídem. A viete čo, idem naspäť. Toto ma ozaj nebaví." Kráčala som smerom k deke.
,,Jednoducho na to nemysli." Ozvala sa Suzy. ,,Už sa stmieva vrátime sa domov." Teda som prikývla. S Lizy sme sa rozlúčili a odišli.
Večer som nemohla spať a vyšla na balkón. Podľa mobilu bola jedna v noci. Zapozerala som sa na les. Hej, pozerala som sa na les. A vtedy sa niečo mihlo pod balkónom. Druhý krát to išlo pomalšie a zdalo sa mi, že je to vlk. Tak tomuto som neodolala a zišla dole. No chápete? Vlk, normálne sedel na kraji lesa pri chate. Ešte som poriadne ani nevyšla z dverí, otočil hlavu ku mne. Chcel začať cúvať.
,,Nie, počkaj." Bol ozaj krásny. Celý čierny. Pomaličky som k nemu pristupovala. ,,Neutekaj, prosím. Počkať ty mi asi nerozumieš." Zase mykol hlavou ku mne. Žeby mi naozaj rozumel? To sa mi moc nezdá. Môže byť múdry, no každé slovo to je blbosť. Čupla som si k nemu a už vtedy bol vyšší než ja. Pomaly som k nemu naťahovala ruku. Najprv pričuchol a potom som ho pohladkala. Začala som ho hladkať a on si pri tom ľahol. Ani neviem ako no zaspala som.
A prebudila sa vo svojej izbe. Najprv som sa chvíľu obzerala a nechápala to. Žeby sa mi to len snívalo? A ak áno, bol to krásny a živý sen. Dnes som sa nechystala odísť z chaty. Najprv som behla pozrieť Danyho no ten sa zabával s mne neznámou. Potom som volala domov a tento krát aj s tatom. Lucy som vyrozprávala všetko ohľadom Nicka aj o nových ľuďoch. Suzy išla zase s Krisom a ja som len sedela za chatou a počúvala hudbu, keď za mnou prišiel Nick. ,,Ahoj." Pozdravil ma a prisadol si ku mne. Nemôže ma aspoň jeden deň nechať? Prosím. ,,Prečo si aj ty nešla do mesta?"
,,Nechcelo sa mi." A čakala som, že tam budeš ty.
,,Škoda." Toto mi nerob. Netvár sa ako neviniatko. Takto si nedokážem držať odstup. A ja po tej minulej skúsenosti chcem.
,,Prečo ste včera tak zmizli?" Musela som sa spýtať.
,,Len sme museli vypadnúť a vy ste sa bavili, tak načo vás rušiť." Teda klamal oveľa lepšie ako Suzy, no mám pocit, že Lizy má rovnakú prax ako on.
,,Inak sú v tomto lese vlci?" Na to sa usmial, ale prečo? ,,Prečo sa usmievaš?"
,,Hej, v tomto lese sú aj vlci." Na slovo "aj" dal až príliš veľký výraz. ,,A aby som ti odpovedal na to druhé. Napadlo ma niečo ohľadom vlkov. Totiž včera som si všimol, že toho môjho nosíš stále." A do kelu zabudla som si ho dať dole. Síce si ho dole nedávam nikdy a nemohla som vedieť, že tam bude.
,,Hmm, no mám ho rada." Neviem, či som sa červenala, ale zrovna dobrý pocit mnou neoplýval. ,,Už pôjdem dovnútra." Zdvihla som sa, no on ma zachytil.
,,Nechceš byť pri mne?" Spýtal sa. Zostala som trocha zarazená, už len jeho bolestným výrazom.
,,Po pravde?" Áno, chcem! ,, Nie, prepáč." Povedala som tvrdo a odkráčala do izby. Ľahla som si na posteľ. Až teraz na mňa doľahlo, čo som spravila. Ako som to mohla povedať? Ako viem tak klamať?! Slzy sa mi začali kotúľať po tvári. Jedna po druhej a ja som to nemohla zastaviť. Neviem ako dlho som tak ležala na posteli a už ani neplakala. Všimla som si ,že vonku je už tma. Žeby som zaspala? Ani neviem, čo ma k tomu viedlo, no vyšla som von. Neviem, čo som čakala. Jednoducho ma tam tiahlo. Keď som sa zapozerala do tmy, pri lese bol zase ten vlk. Pomaly som k nemu kráčala. Sadla som si k nemu a vôbec mi nevadilo, že je väčší ako ja. Objala som ho a znovu sa rozplakala. A on tam len tak sedel. No z ničoho nič sa postavil. Otočil hlavu smerom k lesu a rozbehol sa. Bol neuveriteľne rýchly. Takto určite vlci nebehajú. Keď tu nebol on, pobrala som sa dovnútra. Pri dverách som počula bolestné zavytie. Chcela som sa rozbehnúť do lesa za ním. Čo ak sa mu niečo stalo? A aj by som šla keby ma niekto nezachytil. Obzrela som sa.
,,Čo tu robíte o takomto čase. Okamžite do izby!" Chcela som namietať, ale čo by asi povedala profesorka na to, že do teraz som bola s vlkom. A navyše chcem ísť za ním do lesa? Takže mi nezostáva nič iné, len dúfať ,že bude v poriadku.
Zobudila som sa so zlým pocitom. Ako keby mala prísť nejaká katastrofa. Zbehla som na raňajky. Sedela som so Suzy. Vyzerala hrozne.
,,Niečo sa stalo, keď sa takto tváriš?" Len mykla hlavou z jednej strany na druhú. ,,Ale to mi chceš takto klamať?" Nie som blbec.
,,Naozaj sa nič nedeje." Tak ako chce. Už zase sa tu predo mnou taja veci. Aj keď toto je možno osobné.
,,Mala by si sa ísť porozprávať s vlkom." Prudko zdvihla hlavu ku mne a vypleštila oči. ,,To bol len vtip. Uznávam nevydarený." To nemohla pochopiť, ale tak troška to zo mňa vyletelo. Takáto nálada sa jej držala celý deň až dokiaľ jej večer nezazvonil telefón. Vôbec neviem, čo hovorila ako náhle položila, žiarila ako slniečko.
,,Nejdeme si len tak sadnúť na balkón?" Neviem, čo tým mienila, ale súhlasila som. Možno dole zase uvidím vlka. ,,Že vraj máš rada vlkov?" Nadhodila. Asi sme sa naladili na rovnakú vlnu.
,,Hej mám. Sú to úžasné zvieratá." Rozplývala som sa.
,,Áno, to sú." Súhlasila. ,,Už si nejakého videla naživo? Tu sa ti ho možno podarí zazrieť." Stalo sa ,ale to nebudem hovoriť. Len som sa usmiala a vykukla dole ,či tam náhodou nie je, no nikde nikoho. To ma trochu sklamalo. Určite si všimla ako vykúkam. Len nevedela úplne presný dôvod. ,,Ale dnes nijakého neuvidíš." Ako to môže vedieť? Už, už som sa chcela spýtať. No ona sa len usmiala s pokývala hlavou. Takže jej bolo jasné ,kam mierim. S tým istým veľkým úsmevom odišla dovnútra. Ja som ešte chvíľu zostala, no keďže sa nič nemenilo, tiež som vošla.
Ubehol týždeň. Okrem tej jednej noci tam bol vlk vždy. Ale Nicka som nemohla vytlačiť z hlavy. Stískalo sa mi za ním. Prečo som mu to povedala? Do teraz tomu nerozumiem. Ak sa stretneme chcem si ho udobriť. Vlk to aspoň zmierňuje, keď je pri mne, je akási náhrada. Na dnes je naplánovaný výlet po nejakých múzeách a podobne. To zas bude zábava. A bohužiaľ aj s profesormi. Keby sme išli bez nich asi by sme skončili niekde inde. Takto si máme totiž prebehať mesto, pretože na ďalší deň nás chcú nechať len tak samých. To bude príležitosť pre mňa. Poprosím Suzy, aby sa spojila s Nickom, ak aj nemá jeho číslo, ten jej Kris určite áno. Nakoniec to nebolo ani treba. Vychádzali sme z tretieho múzea a naproti bola skupinka chalanov. Najprv som nevedela ,kto to je, no keď sa tým smerom vydala Suzy bolo mi to hneď jasné. Ešte som ju stihla zachytiť.
,,Zavolala by si sem Nicka? Ak bude chcieť?" Len kývla. Celá skupinka deciek teraz čakala vonku, pretože profesorky boli ešte vnútri. Ako aj pri predchádzajúcich, čiže máme ešte asi pol hodinu. Stále som sa pozerala Suzynim smerom. Najprv sa len rozprávali. Po chvíli sa ku mne začal Nick približovať.
,,Čo si chcela." Povedal odmerane a rovnako sa aj tváril.
,,Ja...ja som sa ti chcela ospravedlniť."
,,Hmm to je všetko, dobre." Hovoril stále drsno a začala sa otáčať.
,,Ja to myslím vážne. Keď to čo som povedala, nebola hmm tak docela pravda." Nepozerala som sa na neho. Nedokázala som sa naňho pozrieť. ,,Len je to zložitejšie."
,,Decká poďte všetci sem!" Vykríkla profesorka.
,,Pohovoríme si neskôr?" Musela som sa spýtať. Pokýval hlavou. Obi dvaja sme šli ku svojim. Už aj Suzy prichádzala, aby nás mohla povodiť ďalej. Do chaty sme sa vrátili okolo šiestej. Myslela som, že po toľkom chodení zaľahnem a už sa nepohnem. Zase som netrafila, ani nie do pol hodiny tu bol Nick. Vošiel do izby a Suzy akosi záhadne zmizla.
,,Chcela si so mnou hovoriť?"
,,Vieš, že áno. Nie je pravda, že by som nechcela byť pri tebe. Ja len nechcem s tebou chodiť alebo niečo podobné. Na to už jednoducho nemám po tom, čo sa stalo." Jemne sa usmial. Ale len na chvíľočku.
,,Tak dobre." Natiahol ku mne ruku. ,,Kamaráti. A na znak kamarátstva pôjdeš zajtra von? Máte mať voľno." Kývla som s jemným úsmevom. ,,Tak ja už pôjdem. Ahoj." Odišiel.
Pekné, ale aký človek by preboha išiel sám k vlkovi?? Krásne zvieratá, ale to by nikto normálny neurobil