13. října 2009 v 20:40 | monika19
|
9. Kapitola Prenes sa cez to a začni žiť!
Prvý týždeň bez neho bol ako opakovanie toho prvého dňa. Bola som doslova nasratá, na každého som hulákala. Moja izba bola ako po výbuchu, pretože od nervov som všetko zhadzovala. No v noci som poriadne nespala, kvôli nekončiacemu plaču. Ľutujem ľudí, ktorí museli byť pri mne. Ale potom som si povedala, že je to imbecil, ktorý si len tak odišiel a ja sa kvôli nemu nebudem trápiť. Nemôžem povedať, že som zabudla, nie to sa nedá. Ale snažím sa. Je pravda, že si ešte niekedy poplačem, ale o tom viem len ja. Tak takto prebehol rok aj niečo. Ani som si neuvedomila, že už je to tak dlho. Práve bol víkend po polročnom vysvedčení. Luc s Adamom ma pozvali na pizzu. Súhlasila som, aj keď sa mi moc nechce, pretože oni budú spolu a ja len piate koleso na voze. Vyrazili sme a musím uznať, že sa pri mne snažili. Pomaly sme sa chystali na odchod, keď za Adamom prišiel jeden z tej jeho partie. Začali sa rozprávať a poslali nás popredu. Super. Adam nás celý vysmiaty po chvíľke dobehol.
,,Čo taký nadšený?" Spýtala sa ho Luc. A tým ma vlastne predbehla.
,,No... Dany mi spomínal či by si nechcela ísť s ním von." Pri tom sa pozeral na mňa. To myslí vážne? Nech len dúfa.
,,Ha! Ha! Tak mu odkáž, že ho mám veď vieš kde!"
,,Ale nooo. Veď on je zlatý chalan." O čo sa snaží?
,,Tak si s ním choď sám!" Na to sa Luc začala smiať. On na ňu pozrel ako na blázna. Myslím, že ona si toho všimla, pretože povedala.
,,No čo? Ja som si len predstavila niekoho ako ty s chalanom." Na toto som sa usmiala aj ja. A kráčali sme ďalej bez slova a Lucy sa furt uškierala. Prišla som domov vybehla do izby a pustila si Hinder. Na ďalší deň bola škola. Už som vchádzala do triedy, keď ma niekto zastavil.
,,Ahoj." Pozdravil ma ten chalan zo včera. Odzdravila som ho úplne bez záujmu a odišla do triedy, sadla som si a pretrpela celé vyučovanie. Luc išla s Adamom do mesta a ja priamo domov.
,,Ignoruješ ma!" Niekto zakričal a ja som sa zľakla. Vytiahla som sluchátka z uší a otočila hlavu k dotyčnému. Ach, zase on.
,,Čo si hovoril?" Ukázala som mu sluchátka v ruke, aby pochopil.
,,Pýtal som sa, či ma ignoruješ." Blbec.
,,Ako si to uhádol?" Povedala som sarkasticky. Opäť upchala uši hudbou a kráčala ďalej. Na druhý deň to isté. Kráčala som domov a on zas otravoval, no ja som ho pekne krásne odpísala ako predchádzajúci deň. Že ho to baví. A to neskončil, opakovalo sa to celý týždeň. Konečne prišiel víkend a ja budem mať pokoj. Aspoň som si to myslela. Do izby mi vošiel Adam.
,,Už bude obed tak sa ráč zdvihnúť z postele. A aby som nezabudol, pozdravuje ťa Dany." Usmieval sa pri tom ako kretén. Tých to tuším len tak neprejde. Len som pretočila očami a poslala ho preč, nech sa môžem prezliecť. Obed prebehol v tichosti. Otec tu nebol a ja by som aj tak vlastne nič moc nepovedala. Poobede
prišla Luc. Určite bola najprv v Adamovej izbe, pretože keď vstúpila ku mne mala úsmev od ucha k uchu.
,,Ahojky. Tak ako?" Sadla si na moju posteľ.
,,To nevidíš? Som ten najšťastnejší človek na svete." Poznamenala som sarkasticky.
,,Čo sa sťažuješ." Dobre. Pozná ma až moc. ,,Čo keby si miesto toho išla s tým chalanom von." Ježkovi už aj ona začína. Ma chcú umučiť?
,,Prečo mi s ním nedáte pokoj! Je také ťažké to pochopiť?" Zatočila hlavou ako keby to bolo ja neviem čo.
,,Tak ako chceš. Ideme von pridáš sa?"
,,Nie, nechce sa mi." Jakmile odišla pustila som si hudbu tento krát Simple plan. Nedeľa prebehla na šťastie v pokoji. No nevydržalo to dlho. Keď som v pondelok kráčala domov zase ma zastavil. Otočila som sa k nemu.
,,To vyzerám tak hrozne? Keď ti nestojím ani za jednu vychádzku?" Vlastne nie. Vôbec nebol škaredý. Mal krátke tmavé vlasy, čo som raz náhodou videla, pretože mal skoro stále na hlave šiltovku s rovným šiltom. Zeleno hnedé oči a lícne kosti mu jemne vystupovali z tváre.
,,Tak to nie je, no....... Nemôžeš ma jednoducho nechať žiť?!"
,,Keď tomuto potulovaniu bez duše hovoríš žitie, tak dobre." Tak toto naozaj prehnal. Čo si o sebe mysli?
,,Čo tým chceš povedať, že nežijem?" Tak toto vyznelo hlúpo. Na čo to teraz myslím?
,,Odkedy odišiel ten tvoj chalan, nie. Ty len prežívaš. Mala by si sa cez to preniesť. Potrebuješ zmenu!" Ú to bola reč.
,, Myslíš tou zmenou seba?" Nadvihla som obočie.
,,To vlastne nie je zlý nápad." Zasmial sa. Pokrútila som hlavou. A išla domov. Ľahla som si na posteľ a stále mi nešlo z hlavy čo povedal. ,, Mala by si sa cez to preniesť. Potrebuješ zmenu!" Vlastne to nie je až taký zlý nápad. Postavila som sa a roztvorila skriňu. Vyhádzala som všetko čierne a celkovo tmavé oblečenie. Takže mi tam toho moc nezostalo. Našťastie mám veľké vreckové od tata a peniaze z narodenín, ktoré teraz spotrebujem. Hneď som zavolala Luc, či so mnou pôjde a ako ináč, súhlasila. Do školy som si miesto čiernych dala jediné rifle čo mi zostali a to bledomodré, oranžové tričko a k tomu čiernu bundu, ale tú som musela, lebo ďalšiu už nemám. Hneď po vyučovaní sme vyrazili. Lucy na mňa pozerala ako na blázna, keď som si vyberala svetlo farebné veci, dokonca aj sukne. To už skoro omdlievala Miesto tradičných čierno- fialových boli biele tenisky a topánky na podpätku. Nákup nám trval okolo štyroch hodín. Vracala som sa s troma plnými taškami oblečenia. Doma na mňa mama vyjavene pozerala, ani netušila, že mám toľko peňazí. Ale tak nakupovala som výhodne. Veci som si uložila do skrine, navečerala sa a zase počúvala hudbu, až kým som nezaspala. Takže moje oblečenie na druhý deň vyzeralo asi takto: čierne čižmy, pretože tie už som si nekupovala to by sa neoplatilo. Bledomodré rifle, modro oranžové tričko a na čiernej bunde jemný bledomodrý opasok. Ako som čakala aj dnes po škole ma zastavil Dany.
,,Ahoj. Tuším si, si moje slová zobrala k srdcu, nie síce všetky....... No vidieť na tebe niečo iné ako čiernu a fialovú je super."
,,Tak dík. Na čo presne si narážal tým nie síce všetky?" Teda viem načo narážal, ale som zvedavá, čo povie.
,,No... tak nezajdeš so mnou von?" Mala som pravdu narážal na seba, ten naozaj nestráca sebadôveru. Pretočila som očami, no jemne sa pri tom usmiala.
,,Tak kedy?" Zostal zarazený.
,,To ako vážne? Ty........ si súhlasila? Tak čo trebárs aj teraz?"
,,Dobre, ale zanesiem si veci."
,,Super! Idem s tebou." Celú cestu mi hovoril rôzne hlúposti a ja som sa smiala. Áno, od srdca smiala. Už dlho som sa takto nebavila. Sem tam som sa usmiala. Ale až teraz som sa skutočne smiala. Hovoril o všeličom čo s chalanmi navyvádzali.
,,Počkať podrobnosti nemusíš." Chcel mi povedať podrobnosti nejakej nechutnej a zvrhlej stávky. Mne už teda stačilo!
,,Počkáš ma tu?" Len kývol hlavou. Už sme totiž boli pri našom dome. Odložila som si školské veci a zobrala nejaké peniaze. Schádzala som dole a cez vchodové dvere práve vošiel Adam.
,,Tak si mu konečne kývla." Nepýtal sa ,ale konštatoval. ,, To ti teda trvalo." Len som pretočila oči, pokrútila hlavou a vyšla von. Vonku sme boli až do nejakej pol desiatej. Zistila som, že je to totálny komediant. Nie je chvíľa, kedy by si z niečoho nerobil srandu. Pri ňom sa jednoducho nedá nesmiať. A mám sa s ním stále o čom rozprávať. Ako keby ani nevedel čo znamená nerozprávať. Ak by teraz niekto potreboval, zasypem ho vtipmi. Keď som vošla do domu stále som sa smiala a nešlo s tým prestať.
,,Čo je také smiešne, An?" Ach, to oslovenie dokáže skaziť náladu.
,,Vlastne nič. A som Lorry." Chcela som to povedať trocha pohoršene, no pri toľkej dávke smiechu to moc nevyšlo. ,,Idem hore." Vybehla som do svojej izby prezliekla som sa a ľahla si do postele k zapnutej telke. S takou dobrou náladou s akou som zaspala, som sa aj zobudila. Prezliekla som sa a s vecami do školy zbehla dole. Na tvári som mala stále ten hravý úsmev a aj keby som chcela nezbavila by som sa ho. Asi tak zostanem do smrti.
,,Hej, tuším si podľahla Danyho kúzlu." Zažmurkala som naňho v nechápavosti. Akému kúzlu? No len nech to pekne vysvetlí.
,,No stále sa usmievaš. Vieš, on je taký náš komik. A som rád, že zrovna s ním si bola vonku, pretože si takéto rozptýlenie už potrebovala." Tak toto musím uznať. On je vážne komik a o tom čo potrebujem alebo nie by sme mohli debatovať, no nechce sa mi. A do určitej miery je aj toto pravda. Aj dnes idem von s Danym. Asi by som si mala pripraviť nejaký masér líc, pretože po toľkom smiechu docela bolia. Vyrážali sme rovno zo školy, čo znamená aj s vecami. Zase mi hovoril nejakú príhodu, keď sa zasekol a povedal: ,,Vieš, že si krásna."
,,Nový vtip?" Zasmiala som sa.
,,Hej, ja som to myslel vážne. O takýchto veciach nežartujem." Trochu sa zmračil a na čele sa mu urobila jemná vráska. Začal sa ku mne nakláňať a ja som vedela čo príde. Najprv som myslela, že ho zastavím no neurobila som to. Musím uznať, že bozkávať sa vie, ale akosi mi pri tom niečo chýbalo. Alebo niekto? Dosť ,Lor, už naňho nemysli! V duchu som sa okríkla a pri tom sa odtiahla od Danyho. Jemne som sa usmiala, no nič som nepovedala. On to tak samozrejme nenechal. Ticho pred ním nemá šancu. Od vtedy sme sa často bozkávali, ale mne pri tom vždy akosi niečo chýbalo. Človek by si myslel, že spolu chodíme. A no vlastne to tak aj bolo. Chodili sme s Luc a Adamom von ako páry. Často sme boli spolu, len my dvaja. Teda skoro stále. Ale nebola medzi nami láska, aspoň nie z mojej strany. Bol pre mňa ako kamarát, ktorý lieči staré rany, no aj tak tam stále sú. Vďaka nemu som aspoň žila. Nie úplná, nie bez chýb, ktoré som mala v sebe vryté, ale žila. Bol koniec mája, keď k nám do triedy vošiel profesor zemepisu pán Sársky. Bohvie čo chce u nás, keď nás ani neučí.
,,Čo ten tu chce?" Šepla mi Luc moju myšlienku.
,,Neviem určite len nejaké kraviny ako...." Nedopovedala som, lebo začal rozprávať a udretím po stole vyžiadal našu pozornosť.
,,Takže, naša škola dostala ponuku na prázdninový výlet pre druhákov a tretiakov do Ameriky." Po triede začal hukot nadšenia, do ktorého sme sa zapojili aj ja s Luc. ,,No tak ticho!!! Budem potrebovať súhlas obi dvoch rodičov na tomto papieri, ktorý mi odovzdáte do budúceho týždňa so všetkými údajmi. Je vám to jasné?! Kto to neprinesie včas, nepočítam s ním." Papiere nám rozdali a mne až teraz docvaklo, že otec nie je doma a má tam byť podpis obi dvoch rodičov. Mňa trafí!
,,To je tak úžasné! Ja sa neviem dočkať. Amerika. Chápeš to Amerika!" Skákala mi Luc celá šťastná za chrbtom. Takto sme sa ešte dve hodiny všetci tešili. Ponáhľala som sa domov všetko oznámiť mame.
,,Mami, mami!!!" Kričala som už vo dverách.
,,Áno, zlatko. Už všetko viem. Adam ťa predbehol."
,,Odpadla mi posledná hodina." Žmurkol na mňa z kuchyne. Ale on nebol taký nadšený ako ja. On totiž nie je taký ohúrený Amerikou ako ja.
,,Mami, že môžem ísť?" Urobila som na ňu psie očká. ,, Len musíš zavolať tatovi, aby prišiel, potrebujem podpis obi dvoch rodičov. Všetky podrobnosti sú na tom papieri." Usmievala som sa od ucha k uchu.
,,Ja som ti to ešte neodsúhlasila a ty už ma posielaš volať otcovi. Tak to je pekné. Čo ak s tým nesúhlasím. Hmm?" Tak toto som nečakala. Zostala som stáť ako prikovaná a nevedela čo mám k tomu dodať. No ona sa na mňa usmiala a ja už som vedela, že súhlasí. Super! Rýchlo som ju objala. ,,Ďakujem!"
,,Teraz musím teda zavolať otcovi. Som zvedavá čo na to povie." Zobrala mobil a vytočila číslo.
,,Ahoj, miláčik.......Dobre. Len tuto deti chcú ísť na školský výlet do Ameriky." Usmiala sa a potom zamračila. ,, Odkážem im to. A kedy vlastne prídeš?.........Ahmm....Hej....Dobre. Maj sa. Posielam pusu." Netvárila sa zrovna nadšene. Žeby otec nesúhlasil. To sa mi nezdá. Práveže som si myslela, že on bude ten hlavný, kto to podporí. S Adamom sme sa na seba podozrievavo pozreli.
,,No deti, je mi to ľúto. Ale môžete ísť!" Znova som ju silno objala. ,,Príde zajtra a všetko preberieme." Bol piatok takže sa zajtra neuvidím s Danym. Chcela som mu zavolať ,keď mi práve začal zvoniť mobil. Volala Lucy.
,,Ahojky!" Zvesela som ju pozdravila.
,,Hmm ahoj." Povedala skormútene tak, že som ju skoro nepočula.
,,Čo sa stalo?" Dúfam, že mi nejde oznámiť to čo si myslím.
,,Ja nemôžem ísť. Moji úžasný rodičia povedali, že som ešte mladá na to aby som cestovala do takej diaľky. Bože, čo si o sebe myslia. Už aby som bola plnoletá a odsťahovala sa." Pochybujem, že sa odsťahuje hneď ako bude mať osemnásť, ale to jej teraz hovoriť nebudem. Už som ju chcela začať nejako upokojovať, no ona sa ozvala prvá.
,,Prepáč musím končiť. Trocha..... trocha dosť som nahulákala na rodičov a teraz mam tak nejako všetko zakázané. Tak sa zatiaľ maj a pozdravuj odo mňa Adama. Papa." No super! Takže moja najlepšia kamoška so mnou nepôjde. No krása! Skúsim ešte zavolať Danymu, snáď aspoň on pôjde.
,,Áno." Ozval sa.
,,Ahoooj. Tak čo ty a Amerika?" Hneď som sa spýtala, čo som chcela vedieť. Na čo to obkecávať.
,,Rodičia by ma pustili, že to nie je zlá cena a že Amerika je Amerika. To sa neodmieta. No ale keď som nad tým tak premýšľal... " To nemyslí vážne!
,,Nehovor, že tam nepôjdeš, keď ťa aj rodičia pustili. To ani neskús!"
,,Ale ja neviem dobre po anglicky čo by som tam robil?"
,,Ja viem po anglicky až moc dobre. A čo by si tam robil? No pekne ma sprevádzal!"
,,Tak dobre. Kvôli tebe. Už musím. Sa zatiaľ maj. Čawkyy!" Hneď ako som dotelefonovala išla som za Adamom a oznámila som mu, že Luc nejde. Ten bez malinkého zaváhania vyhlásil, že keď nejde ona tak ani on. Myslím, že mu to ani nejako moc nevadilo. Na druhý deň prišiel tato. Preskúmal všetko, čo sa dalo. Od odchodu, ktorý je 8.7. až do príjazdu, ktorý by mal byť 26.8. A na koniec to podpísal aj s mamou a bolo to spečatené. Hneď v pondelok som papier odovzdala. Od toho momentu išiel čas náramne rýchlo. Posledné písomky, skúšania a bol koniec školského roka. Večer sme mali všetci vyraziť von a trošku to osláviť.
Stretli sme sa pri jednej zmrzlinárni.
,,Ahojkyyyy!" Pozdravil ma Dany, keď ma zbadal prichádzať. Podišiel ku mne a pobozkal ma. Luc spravila to isté s Adamom.
,,Tak kam ideme?" Spýtala sa Luc.
,,No predsa oslavovať." Odpovedal jej Dany nadšene a tváril sa pri tom ako keby sa spýtala najväčšiu hlúposť na svete. Vošli sme do najbližšieho šenku a chalani objednali čerešne. Bože, naposledy som pila pri Maťovi a ani vtedy to nedopadlo dobre.
,,Hej, ja nechcem!" Fakt nee. ,,Ja piť nebudem."
,,Ale no taaak. Oslavujeme. Aspoň trošku." Povedali všetci traja. Teda som súhlasila. Začali objednávať ďalej cez hrušku, vodku až ...no neviem pri čom sme skončili. Na druhý deň keď som sa zobudila.... Ó môj bože!!!
cacane mocenko ..pokracko rychlo