8. Kapitola Šťastie netrvá večne!
,,Už som tu!" Zakričala som ešte medzi dverami.
,,Poďte obi dvaja!" Započula som odniekiaľ z kuchyne. Potiahla som Nicka dovnútra.
,,Ozaj mám?" Opýtal sa ma. Ja som mu len s úsmevom prikývla. Vošli sme do obývačky, kde už sedeli starý rodičia s kávami v ruke a Adamom ako spoločnosťou. Otca som nevidela a mama je určite v kuchyni, to ona na nás kričala.
,,Ahoj Lorelay." Pozdravila ma babka. ,,Ahoj," povedal dedko. Myslím, že chcel pokračovať oslovením Anna, ale radšej sa zdržal. Vďaka. ,,Ahojte." Odzdravila som a najprv som objala babku, ktorá bola ešte nižšia ako ja. Nebola ničím zaujímavá. Obyčajná, šedivá, trocha pri sebe staršia paní. Na to som objala dedka, ktorý bol rozhodne vyšší odo mňa a na svoj vek vyzerá docela dobre. Vlasov už síce moc nemá, ale postavu si rozhodne udržuje. Zagratulovali mi a ako vždy som dostala bonboniéru a peniaze, tak je to najlepšie. Prisadla som si k Nickovi a Adamovi. Konečne prišla aj mama, len otec stále chýbal.
,,Mami, kde je tato?" Už som sa musela spýtať. No neodpovedala mi, pretože on sa práve zjavil v obývačke.
,,Niekto ma hľadal?" Usmieval sa. ,,Ahoj!!!" Zdvihla som sa a hneď ho išla objať. Aj on ma objal a pri tom mi vložil bozk do vlasov.
,,A ty si?" Opýtal sa o pozeral na Nicka.
,,Nick, môj otec. Tati, Nick." Predstavila som ich. Jaj, prečo mi to príde také divné???
,,Daniel." Podal Nickovi ruku. Môj tato mu pozeral priamo do očí. Neviem či si to všimol aj niekto iný, no ja určite. A hneď ako ho pustil, povedal niečo, čo som naozaj nečakala.
,,Ty Lorry miluješ, však." A stále mu pozeral do očí určite si všimol tu farbu, som zvedavá či sa o to bude zaujímať. Nickovi až zabehlo, keď mu došlo čo tato povedal. Nie, žeby to nebola pravda, ale aj tak. Všetci sa na tata prekvapene pozerali a on ešte dodal. ,,Vidieť ti to na očiach." Ešte sa na chvíľu odmlčal. ,,Kto si dá zákusok." Viditeľné zahovorenie, ale pomohlo. To musím uznať. Už s koláčom som si sadla medzi Nicka a Adama na gauč. Zvyšok návštevy prebehol v kľude. Najprv odišli starý rodičia. Okolo ôsmej som sa nejakú chvíľu lúčila s Nickom, no nejakú tri štvrte hodinu. Jakmile som sa vrátila dovnútra išla som za otcom.
,,Tati, čo to malo znamenať?" Spýtala som sa s jasnou dávkou hnevu v hlase.
,,Na čo narážaš." Nemám rada keď robí blbého. Myslím, že pri mojom výraze mu to došlo. ,,Len som povedal pravdu." Usmieval sa pri tom a ja som musela tiež.
,,Ja viem." Už so smiechom som si k nemu celá šťastná prisadla. Vytiahla som ten prívesok vlka a začala ho obzerať. Je ozaj krásny. Ale až teraz som si všimla, že je tam zozadu malinkým písmom niečo vyryté. " V živote je len jedno šťastie, milovať a byť milovaný." Tak to je teda pravda. Ešte nikdy som nebola takáto šťastná, ani pri Maťovi. Pri ňom to bolo úplne iné. Bozkávali sme sa, jazdili na motorke, flámovali, čo znamenalo aj tetovanie, o ktorom ani nikto iný okrem neho nevie. Ale s Nickom je to iné. Povedala by som nežnejšie a rozhodne vážnejšie.
Celý večer už prebehol v pohode, aj keď musím povedať, že tato mal na tvári stále podozrivý úsmev. Ráno som sa zobudila o takom čase, že Nick tu už určite bol a mala som pravdu. Zišla som do kuchyne a našla ho tam spoločne s mojim otcom. Tak by ma zaujímalo o čom sa tak bavia. ,,Ahoj." Pozdravila som ich obidvoch.
,,Ahoj, Adam išiel za Lucy, takže ideme sami a som tu autom. Tým pádom sa kľudne naraňajkuj." Môj chalan je úžasný. A má v sedemnástich vodičák. Asi sa roztopím.
,,Vlastne nie som hladná, môžeme ísť, síce tam budeme trocha skôr." Zdvihla ruksak, ktorý som zniesla z poschodia a prehodila si ho na chrbát.
,,Ako chceš." Usmial sa a pokynul mi, aby som išla pred ním. Nastúpila som do auta. On naštartoval a vyrazili sme. Je taký chutný, keď šoféruje. Keby sa on snažil tak ako Maťo, aby som sa s ním vyspala, neodmietla by som. Bože, Lorry skľudni hormón. On nie je ako ostatný nadržanci.
,,Čo sa tak pozeráš?" Spýtal sa. Určite videl ten môj uchvátený pohľad.
,,Nie, nič." Mykla som hlavou.
,,Inak chcel som ti niečo povedať." Odmlčal sa. Tak som zvedavá čo to bude, pretože sa tvári ako keby práve niekto umrel. Alebo to radšej nechcem vedieť? ,,Dnes prídu chalani a no..."
Nemusel to ani hovoriť, vedela som čo myslí. ,, Nick, ja to nevydržím!" Skoro som vzlykala. Prečo sa už vracajú.
,,Lorry, prepáč ja im to ,jednoducho, nemôžem povedať. Je to zložité. Ale ja si to vymyslím tak, aby som bol s tebou, veď by som to neprežil. A dnes ťa ešte odveziem domov a potom príď do parku." On sa síce usmieval, no mne sa to nepozdávalo. Keď si predstavím ako ma naposledy ignoroval, chce sa mi plakať a nie sa usmievať. To naozaj neprežijem. Ja s ním potrebujem byť stále. Hodila som naňho aspoň falošný úsmev, no myslím, že ma prekukol. Keďže povedal toto: " Ja viem, že je to ťažké, ale prosím." Zažmurkal na mňa a tým očiam som neodolala, a usmiala sa tento krát prirodzene. ,, No tak vidíš."
Prišli sme do školy a všetci na nás pozerali. Lenže pre zmenu kvôli autu. Veď komu by sa nepáčila Honda crv.

To ma zase dostáva k tomu odkiaľ má toľko peňazí. Ja o ňom vlastne nič neviem. A takto to išlo cely čas v škole. Rozmýšľala som o tom ako sa ma bude musieť Nick strániť a o všetkom čo o ňom neviem. Aj Lucy som na všetko odpovedala len ,,hmm" a ,,uhmm". No a nemám ani tušenia čo chcela. Ale asi nič moc dôležité, pretože si moju pozornosť až tak nežiadala. Ach, konečne koniec poslednej hodiny. Posledný čas byť s Nickom bez jeho partie. Vyšli sme zo školy, kde už čakal Nick. Silno som ho objala a nechcela ho pustiť.
,,Ale nooo... veď neodchádzam." Zatiahol pobavene. Lenže ja ho chcem mať pri sebe stále. A nie len, keď sa mu podarí vypariť z očí ostatným chalanom. ,,Zatiaľ." Povedala som.
,,Tak poď zveziem ťa. Lucy ideš aj ty?" Opýtal sa a pozrel na ňu.
,,Ak vám to nebude prekážať. Aspoň uvidím tvoj vodičský talent." Pri tom naňho žmurkla. Chcela som sa spýtať aj Adama, ale napadlo ma, že takto vždy chodí s chalanmi do parku. A už sme nasadali. Ja a Nick dopredu a Luc dozadu. Najprv ma síce chcela z predného miesta vytlačiť, no nepodarilo sa. Na šťastie. Vysadili sme Lucy pred jej domom a mierili k nám.
,,Pôjdeš aj do vnútra?"
,,Prepáč, no chalani prídu každú chvíľu a nemôžem sa moc zdržovať." A už je to tu. Prvé obmedzenie.
,,Ale do parku prídeš?" Spravil na mňa psie oči. To ani nemusel, veď ja by som ho neodmietla. Musela som sa usmiať. No ak si niečo také myslel, musel sa zblázniť.
,,To vieš, že áno. Neminiem ani minútu s tebou. To sa neboj." Pritiahol si ma k sebe a zadíval sa mi do očí. Ach, zase tie jeho oči, človek sa môže zblázniť. Prelomila som aj tie posledné centimetre, ktoré nás delili. A tento krát to bolo iné. Povedala by som nie také "hŕ", nie také rýchle. Nehovorím, že nie vášnivé. To určite áno, len to bolo omnoho precítenejšie a to som ani nevedela, že to ide aj viac než predtým. Odtiahol sa odo mňa.
,,Ešte nie." Chytila som ho za krk a znova pritiahla k sebe.
,,Lor, naozaj musím. O šiestej sa vidíme."
,,Tak dobre....." Zatiahla som smutne. Vystúpila som z auta a kráčala k domu. Mama bola aj s tatom niekde preč a Adam tu tiež nebol. Vybrala som si kolu z chladničky a išla do izby. Ani nie do hodiny mi prišla smska od Nicka.
Lor! Prepac!!! Odpust mi!!! Na kolenach prosim!!! Velmi velmi ta MILUJEM!!!!!!!!!!!!!
Zas tak ma prosiť nemusí. Veď nemôže za to, že prišli. A to som mu aj odpísala. Ale neohlásilo mi to odoslanie. Žeby sa mu vybil mobil??? No veď uvidím potom. Už bolo pol šiestej, keď som zišla dole. Tata som stretla na chodbe tak som mu vysvetlila, že idem do parku a neviem kedy sa vrátim, tak nech sa o mňa neboja. Prišla som na miesto, no oni nikde. Možno som prišla skoro. Vytiahla som teda mobil a pozrela sa na hodinky bolo 18:09. To už by tu mali byť, oni nemeškajú. Vytočila som Nickove číslo. Ozvala sa tá otravná tetka o povedala, že číslo nejestvuje. Keby povedala, že je nedostupné, ale neexistuje to je nejaká hlúposť. Chvíľu som ešte počkala, no keď nikto nechodil, pobrala som sa domov. Bez pozdravu som vošla dovnútra. Na schodoch som skoro sprešovala Adama.
,,Čo sa deje?"
,,Neboli tam. Nick mi povedal, že sa tam stretneme a nič. Nikto sa ani neuráčil." To som už hovorila hlasnejšie. Myslím, že na mňa prichádza oneskorený hnev.
,,Lorry, upokoj sa. Možno sa im jednoducho nechcelo, veď len dnes prišli. Pochybujem, že tebe by sa chcelo ísť hneď do parku." V tom má pravdu. Ja by som určite nikam nešla. Musela som sa pri tej predstave usmiať. Lenže oni nie sú ja. A úsmev sa vytratil. ,,Zajtra v škole zvidíš. Hlavne buď v pohode. Určite sa im len nechcelo." Asi, hej. Tak to asi znamenala ta sms. Nemohol to tam napísať rovno. Ušetrila by som si cestu. Už som chcela ísť hore, no Adam ešte povedal: ,,Mama robila na večeru čínsku panvicu. Choď si dať je to výborné." Dobre, to si nenechám ujsť. Vymenila som smer a mierila dole. Najedla som sa až hore, pretože v kuchyni sa mi sedieť nechcelo. Jaj, ráno. Prvé po čase bez Nicka. Vlastne len po týždni, ale aj tak mi príde ako večnosť. Naraňajkovala som sa a spolu s Adamom vyrazila do školy. Už sa teším na Nicka aj keď ho vlastne uvidím len z diaľky. Adam mal asi veľmi dobrú náladu, pretože aj keď videl môj výraz prehodil mi ruku cez ramená. Najprv som ju chcela zhodiť, no potom som sa na to vykašlala. Po ceste sa k nám pridala aj Luc, ktorej Adam tiež prehodil ruku cez ramená a k tomu ju pobozkal. Pri škole som sa začala obzerať, no Nicka nikde. ,,Asi len meškajú." Povedala Lucy. Skúsila som mu zavolať. No číslo stále neexistuje. Toto už naozaj nebude náhoda. ,,Poď do triedy." Ťahala ma Lucy, no ja by som najradšej vypadla. Nič som nevnímala. Stále som len myslela na Nicka. Je možné, že by ma opustil, že by odišiel bez rozlúčky. A vtedy mi to došlo. Tá smska nebola kvôli parku a ani ich príchodu. Bola na rozlúčku. Ten hajzel!!! Čo si myslí, že len tak odíde. Napíše správu a nič sa nedeje. Tak to teda nie. ,,Lor." Oslovila ma Luc. ,,Čo je!!!" Tak zahučať som to síce nechcela, no zlosť vo mne pekne vrie. Postavila som sa. Skončila hodina a preto ma oslovila. Je mi jedno, či ešte nejaké hodiny nasledujú alebo nie. Odchádzam! ,,Lor! Lorry!" Už ani neviem kto na mňa kričí. Prešla som domov, po ceste som nebola schopná ani premýšľať. Zabuchla som dvere a odkráčala do izby. Myslela som, že nikto nie je doma, ale do izby mi vošiel tato.
,,Nemala by si byť v škole?" Bol naozaj prekvapený.
,,A čo!" Zvova som zvrieskla. ,,Je mi to jedno. Všetko mi je jedno!"
Nech sa kľudne aj svet rozpadne a on s ním.
Nech sa kľudne aj svet rozpadne a on s ním.
,,Lorry si v poriadku?" To bola zase otázka. Vyzerám, že áno.
,,Čo myslíš!" Prestávala som sa ovládať. Všetko na mňa začalo doliehať ešte vo väčšom. Zosunula som sa na zem. ,,Ako mi to mohol urobiť. Už zase. Ale toto je horšie."
,,Zlatko." Kľakol si ku mne. ,,Kto ti čo urobil." Pohladil ma po hlave.
,,Nick," rozvzlykala som sa. ,,On len tak odišiel. Len tak! Bez ničoho. Čo si myslel? Odídem a nič sa nedeje?" Otec potriasol hlavou. To je akože všetko. Bože, chlapi, ale on je aj otec.
,,Lor, určite nechcel len tak odísť. Určite nemal na výber. Hlavne sa na neho moc nehnevaj. Som si istý, že on ťa stále miluje." Čoooo???
,,Vy ste si nejako padli do oka! Nezastávaj sa ho! Je to totálny kretén!" Ktorého ako sprostá ľúbim. ,,Odíď! Prosím. Nebudem tu počúvať, ako sa ho zastávaš." Asi chcel namietať, no nechal to tak. Na šťastie. Keď som bola sama naplno som sa rozplakala. Je to tu znova. S rozdielom, že Maťo umrel a Nick...Nick si odišiel!!!!!!!
Auuu...
To bolo... nefér.

No, kapitolka super, ale ja sa neviem dočkať pokračka... Prosím, rýchlo! *psí pohľad*