close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

6. kapitola Ľudia vedia byť takí otravní

21. září 2009 v 20:14 | monika19 |  Zmysel života

6. kapitola Ľudia vedia byť takí otravní

Teraz bude pár takých podľa mňa nudnejších kapitol, ale nejako sa musím prepracovať k tomu podstatnému. A tak posúďte vy.




Ráno som sa zobudila rovnako šťastná, ako som zaspávala. Ach, pondelok. Nebudem môcť byť stále s Nickom.
Rýchlo som sa umyla a obliekla. Chcela som byť už hotová, keď sa tu Nick objaví. No moc mi to nevyšlo. Ešte len som schádzala zo schodov, započula som jeho hlas. Akurát, že tento raz to nebol len Nick s Adamom, ale aj mama.
,,Dobré ránko." Pozdravila som. Všetci traja ma odzdravili naraz.
,,No, nehovorila si, že tvoj chlapec je taký milý." Ozvala sa mama prvá.
Podišla som k nemu. ,, To preto, že on je viac." On mi dal kvôli mame len pusu na čelo. Tak to mi teda ešte vynahradíš.
,,Pôjdeme už?" Opýtala som sa.
,,Čakáme ešte na Lucku."
,,To tu je zástavka." Mama. ,,Keby ste tak niekedy išli k niekomu vy."
,,Ale my sme po ceste, že Lor." Zastával sa nás Adam.
,,Presne." S týmto som predsa musela súhlasiť. CING CIIING A už je tu aj Luc. To aby sme išli.
,,Ahojky." Pozdravila nás Lucy ,ako sme otvorili dvere.
,,Ahoj." To bolo trojhlasne. Vyšli sme von. Adam s Luc išli ruka v ruke. Sú taký zlatý. Oni sa mali dať dokopy už dávnejšie. Nick mi prehodil pravú ruku okolo krku a ja som mu chytila dlaň.
,,Môžem?" Mal na prstenníku prsteň, z ktorého sa rozdvojovala retiazka. Chcela som vedieť ako to pokračuje.
,,Jasné," usmial sa. Vyhrnula som mu rukáv, dnes čiernej trigovice s bielim nápisom. To je super. Aj ja také chcem. Tie retiazky sa ťahali až k čiernemu koženému náramku, ku ktorému boli pripevnené. Zrazu som zacítila nejaký dotyk na hlave. Žeby Nick? Otočila som sa k nemu. Mal nahodený lišiacky úsmev.
,,Páči?" Opýtal sa.
,,Moc." Usmiala som sa naňho.
,,Čo si tam vy dvaja šuškáte?" Započula som Lucy.
,,Nič čo by ťa muselo zaujímať."
,,Načo vy vediete takéto reči? Keď si aj tak potom všetko poviete." Ach, Adam.
,,Ty to tiež nerieš." Odpovedala som mu.
,,Všetko?" Zamotal sa s úsmevom do reči Nick.
,,Hej." Adam. ,,Ani nechcem vedieť koľko rázy preberali nás a čo vlastne hovorili."
,,Mňa by to teda zaujímalo." Nickovi sa táto debata tuším zapáčila.
,,Tak to máš teda smolu." Hovorila Lucy a bolo na nej vidieť, že si na niečo spomenula. Rozmýšľam, čo také sme hovorili.
,,Vlastne keď viem, čo ste vymysleli na Adama, tak viac vedieť nepotrebujem." Tak o tomto sa bavili v to ráno.
Už sme boli skoro pri škole. Teraz obidvaja viedli reči o bicykloch, skatebordoch a iných podobných veciach.
Stojíme pred školou a okolo nás akosi často premávajú rôzne baby.
,,Už by stačilo. Nebaví ma kukať na všetky tie baby." Je to otravné ,fakt.
,,Joj, zvykaj si." Odpovedal mi Adam? Naozaj, Adam?
,,Má pravdu. Toto absolvujem každý deň v škole. Buď si ma obzerajú, lebo sa im páčim. A aj keď sa im nepáči môj štýl aj tak si ma chodia prezerať ako novinku číslo jedna. A keď sme všetci piati tak je to ešte horšie." Super, to aby som si zvykala. Hej, počkať. On nepovedal, keď sa im nepáčim, ale keď sa im nepáči môj štýl. To sa ako páči všetkým babám. To zas ako vie.
,,Lor, za chvíľku zvoní, musím ísť, ale po vyučku ťa budem čakať."
,,Ja neviem, či tak dlho vydržím."
,,Ale vydržíš." Pustil mi ruku a pomaly sa poberal ku svojej triede. A aj Adam už odchádzal ku svojim. Zostali sme tam teraz stáť s Lucy obidve sa pozerajúc ich smerom.
,,Ten môj je krajší." Ozvala sa zrazu Luc, keď už sme pomaly kráčali k našej triede.
,,To teda nie je. Môj je krajší. Videla si ho zozadu v tom čiernom."
,,Nevidela si tak Adama."
,,Ako sorry, ale Adam je môj brat a zrovna na neho tak nepozerám." Na brata ma to fakt neláka.
,,Tak sa niekedy ráč pozrieť. Ako keby som ťa nepoznala aj tak si budeš tvrdiť svoje."
,,Lebo je to pravda!" Veď kto je krajší ako Nick. No nikto. Tá jeho rozkošná tvárička s piercingom v ľavom obočí.
,,Haló, Lor!" Mávala mi Lucy rukou pred tvárou. ,, Už sa začala hodina."
,,Oki. Už som tu." No čo?!

,,Vidíte ju. To ja som mala byť s Nickom." Tak presne som vedela, kto toto je. Naša barbie, Barborka.
,,Ja to nechápem. Prečo si vybral práve ju. On je taký rozkošný" Jej kamarátka a pravá ruka Sára. Teraz som sa otočila, ale no radšej som to nekomentovala.
,,Keby si tak ostrihal vlasy, troška sa pozmenil, dala by som si povedať. No prečo práve ona? Možno nosí viac menej čiernu a fialovú, no aj tak, nechápem to." To bolo z inej časti triedy. Nick mal asi pravdu s babami, ktorým sa nepáči emo.

,,Síce nie som žiarlivá, viem,
že nemusím byť, ale aj tak to lezie na nervy." Šepla som Lucy.
,,Ja to poznám a už to ani nevnímam. Ty to máš ešte jednoduché. Ja to totiž počúvam z dvoch strán." Tak toto som akosi nepochopila. A Lucy si to všimla.
,,Vieš, od báb počúvam, že prečo zrovna ja chodím s Adamom. No a od chalanov zas prečo som si vybrala jeho aj keď to už len zriedka od kedy som prestala nosiť mini a podobne."
,,Super." Celé vyučovanie som počúvala podobné reči na môj účet. Bavia sa tak vždy? No asi áno, len som to predtým tak nevnímala.
Našťastie práve skončila šiesta hodina, čo znamenalo, že uvidím Nicka. Keď som s Luc prechádzala cez dvere smerom von z triedy, započula som ešte našu barbinku.
,,Aj tak sa ešte Nicka pokúsim nejako ovplyvniť. Len nech si nemyslí." No len nech niečo skúsi. Potom uvidí, kto je Lorelay Moonlight. Ach, zbožňujem svoje anglické meno.
Ešte som ani nestála úplne vonku Niekto ma objal.
,,Ahoj malá." Pozdravil ma.
,,Kto je tu malý!" Odpovedala som mu.
,,Nejaká zlá nálada, nemyslíš."
,,Nechaj ju." To bola Lucy. ,,Len mal niekto blbé reči." Oznámila Adamovi. To už ma objal niekto ďalší.
,,Ahoj maličká."
,,Ahoj, ale ja nie som zas tak malá, veď sa pozri."
,,Veď ja viem, ja som vás len počul a chcel som vedieť ako budeš reagovať." On si nedá pokoj, zlatúšik môj.
,,Ty neprovokuj." To som už ale hovorila s úsmevom na perách a pri tom ho objala. On vie, ako zahnať zlú náladu.
,,Hej, my ideme do mesta pridáte sa?" Spýtal sa Adam.
,,Nie." Odpovedala som mu.
,,Prečo?" To sa ma spýtal Nick.
,,Chcem ti niečo ukázať." Vysvetlila som mu. Áno, mám niečo s čím si mi pomohol.
,,Tak sa majte." Povedala Luc a spolu s Adamom už odchádzali.
,,Kam to ideme Lorry?" Opýtal sa ma Nick každú minútu. Ten je ešte horší ako ja. Keď nevie, čo sa deje, vyšiluje. Ale jeho ospravedlňuje jeho dokonalosť.
,,Už sme skoro tam. Chvíľku ešte vydrž." Už sme sa približovali k miestu, ktoré som chcela navštíviť. Áno, už to vidím.
,,Lor? My ideme na cintorín?" Vyzeral strašne prekvapený. Cintorín asi fakt nečakal.
,,Áno, vďaka tebe som niečo prekonala a chcem ti to teraz ukázať." Chvíľu som hľadala ten správny hrob. A na koniec aj našla.

Martin Társky
Milujúci syn, kamarát, priateľ.
Odpočívaj v pokoji.
Keď raz na motorku sadneš, už z nej nemôžeš zísť.


,,Vieš pred letom Maťo zomrel. Bol to môj priateľ. No a ja som na tom bola naozaj zle. Mala som depku. Nevychádzala z izby. No a na začiatku prázdnin ma Lucy vytiahla do parku. Vtedy som vás prvý krát videla a nevnímala tak tú bolesť. Potom som začala do parku, ako vieš, chodiť každý deň. Až neskôr som zistila, že len vďaka tebe som celú túto záležitosť prekonala." V očiach sa mu odrážalo toľko súcitu a myslím, že som videla aj lásku. Som si
istá. Prikročil ku mne a objal ma. Pritlačila som mu hlavu k hrudi, no rozhodne sa mi nechcelo plakať, nie usmievala som sa. Som rada. Je to dôkaz, že už som to naozaj prekonala.
Pustil ma a naklonila sa nad hrob. Zostal strašne prekvapený.
,,Ale veď on nie je...."
,,Čo nie je?"
,,Nie nič. To si nevšímaj."
,,Ako nevšímaj si to? Práve si začal niečo o mojom bývalom, poznamenávam mŕtvom priateľovi a ja chcem vedieť čo." Otočil sa mi chrbtom.
,,Lor, prosím. Nechaj to byť aj tak ti to nemôžem vysvetliť."
,,No tak dobre." Na teraz to nechám, ale nemysli si, že na to zabudnem.
,,Prečo sa mi zdá, že to nemyslíš vážne." To už bol otočený ku mne s úsmevom na tvári. Teraz neviem či ta lož bola tak počuť alebo to povedal len tak.
,,Nepôjdeme už? Na cintoríne naozaj nebudem zostávať dlhšie, ak nemusím." Zaškľabil sa.
,,Jasne! Poďme. Ale pôjdem už domov. Totiž máme zajtra nejaké písomky." Už sme pomaly kráčali. Nick ma ako vždy odprevadil až k dverám.
,,Sú ešte len štyri hodiny, ja to do zajtra nevydržím." Povedala som.
,,Tak mi musíš hneď ako sa doučíš zavolať, inak budem smutný." Ach, môj blázonko.
,,A skoro som zabudla, že mi musíš vynahradiť to ráno s mamou." Usmiala som sa. Myslím, že pochopil ,pretože sa ku mne začal nakláňať. Aby som naše pery čo najskôr spojila, postavila som sa na špičky. Skoro hneď sa snažil svoj jazyk dostať do mojich úst a ja som mu to dovolila a okamžite pridala aj svoj.
Započula som nejaký zvuk. Otočila sa k dverám.
,,Oh, prepáčte, že ruším. Ale zrovna pred dverami."
,,Adam neotravuj! A ten bol náhodou na rozlúčku." Zaškerila som sa smerom k Nickovi.
,,Tak sa choď už radšej učiť." Ešte mi dal malú pusu a odišiel. Ja som vošla do vnútra.
,,Viem, že si to urobil schválne! Musíš byť furt tak otravný?!" V očiach mu začalo iskriť. ,,Áno, musíš." Odpovedala som si sama, pretože mu ta odpoveď kričala z tváre. ,,Idem sa učiť tak nevyrušovať, jasne?!!" Odporučila som sa.
Teda toto bolo namáhavé. Pozrela som sa na hodiny. Bolo 20:08. Učila som sa skoro štyri hodiny ,no to ma podrž! Zavolala som Nickovi, keďže som už skončila. Volali sme takú pol hodinu a tretina z toho bolo lúčenie. Potom som sa išla umyť do kúpeľne ,no keď som otvorila dvere započula som nejaké vzdychy zo sprchy. Ups, žeby som niekoho vyrušila? Ešte že je v sprche. Radšej som rýchlo zavrela a zišla dole. Mama práve pozerala nejakú detektívku. Tak som si len naliala malinovku a vybehla po schodoch, kde som vrazila do Adama.
,,Ako si sa osprchoval?" Pri tom som žmurkla.
,,Čo?" Vyzeral naozaj prekvapene, myslela som si, že to hneď pochopí. ,,Bolo ťa počuť, bráško." A keď už pochopil, reagoval automaticky.
,,No, čo? Ľudská potreba." Pri tom mykol plecami a kráčal do svojej izby. Mal na sebe iba tepláky. Keď to už Lucy navrhla. Zapozerala som sa mu na zadok, no nie zlý, ale na Nicka nemá, presne ako som hovorila. Ah, Lorry! Čo vyvádzaš?! Pozeráš na bratov zadok? Radšej choď spať. Bolo ešte málo hodín na spánok. Tak som si do postele zobrala aj notebook.
Jakmile som sa zobudila pozrela som sa na mobil. Bolo šesť. Tak mám o pol hodinu viac času. Aspoň sa stihnem obliecť než príde Nick. A mala som pravdu ,oblečená a umytá som zišla dole, bola tam zatiaľ len mama. Pozdravila som ju a začala jesť raňajky, ktoré už nachystala. Začínala som jesť, keď sa objavil Adam.
,,Á náš spachtoš, čo ty tu?"
,,Raňajkujem. A čo ty s tým sk8om?" Mal ho pripevnený na ruksaku. Neprekvapilo ma, že ho má ,ale
že ho berie do školy.
,, Idem hneď po škole do parku s chalanmi, ak budeš chcieť tak sa potom zastav aj s Luckou. Má tam potom prísť za mnou, teda keď tam už nebude banda. Ona medzi nich nerada chodí." Prevrátil oči. Nesúhlasil s tým a nechápal to, ale ja áno. Veď ktorá baba by chcela byť medzi partiou pubertálnych chalanov. No nie vďaka. Všetky blbé, otravné a sprosté reči, ktoré by musela počúvať.
Niekto zaklopal. To bude Nick. Išla som teda otvoriť a stál tam Nick aj s Luc. Dnes nejaké stretko alebo čo? Všimla som si, že aj Nickovi trčí z poza chrbta sk8.
,,Aj ty berieš skatebord do školy?"
,,Ahoj aj ja ťa rád vidím a hej, prišiel som na ňom." S tým pristúpil ku mne a objal ma.
,,Pridáš sa neskôr?" To sa ozval Adam z opačnej strany chodby, kde ani neviem kedy sa dostal.
,,Poho, kedy?"
,,Okolo tretej." Celú cestu sme išli podstate bez slova. Až tesne pred školou som sa ozvala.
,,Pozri ešte len prichádzame už čumia. To zas bude rečí."
,,Si ich nevšímaj." No pekná to rada. Jemu sa to hovorí. Rýchlo sme sa rozlúčili a každý šiel do svojej triedy. Sadla som si na svoje miesto a už som to počula. Zase tie istí reči ako si ho nezaslúžim, prečo si
vybral práve mňa, že oni mali byť s ním. Furt to isté.
,,To je tak otravné! Tie baby si nedajú povedať. Ale no už ich kašlem. Nevšímam."
,,Vidíš aká si dobrá." Odpovedala mi s úškľabkom Luc. Za chvíľu malo odzvoniť koniec poslednej hodiny, keď niekto zaklopal na dvere. V nich stál Nick. Čo tu asi chce?
Po triede rozľahol šum. Hlavne teda v ženskej časti triedy. Asi niekomu strelím, keď počujem tie ich reči.
,,Dobrý deň. Profesorka Dartová s vami potrebuje hovoriť." Povedal a hneď potom sa ku mne otočil sa úsmevom. Keď na mňa ešte pri odchode žmurkol, srdce mi zaplesalo. Vtedy konečne v triede zostalo ticho. Neviem či od prekvapenia alebo zlosti a je mi to vlastne jedno.
,,Decká tak môžete ísť o desať minút skôr." Oznámil učiteľ. To samozrejme všetkých potešilo. Už som stála pred školou s Lucy aj Nickom. Práve k nám pribehol Adam, aby nám pripomenul, že o tretej v parku a aby pobozkal Luc ,samozrejme. Všetci traja sme išli spolu na zmrzku, ktorú nám zaplatil Nick, aj keď som namietala. Potom sme sa prechádzali asi tak, že Nick v prostriedku, z jednej strany ja, z druhej Lucy a tuším si to užíval. Bolo tri štvrte na tri, keď Adam volal Luc, aby sme už prišli. Nahodili sme teda smer park. Ako sme zbadali Adama, Luc zrýchlila a privítala sa s ním. Čiže sa konalo bozkávanie, ale nie dlhé keďže sme tam boli aj my. Teda myslím si, že keby bolo na Adamovi tak sa tam v pokoji pred všetkými vyspia. No tak toto asi až nie. Ale našťastie je tu Luc a tá to nedovolí.
 

4 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 zuzu zuzu | 22. září 2009 v 14:02 | Reagovat

pls dalsia cast mocenko peknucke :-D

2 minuska minuska | Web | 22. září 2009 v 17:55 | Reagovat

hezounké:-) vážně moc ;-)

3 Lucinqa Lucinqa | E-mail | 1. října 2009 v 21:36 | Reagovat

Nemôžu sa už pohadať? Som presladená. :-D  :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama