5. kapitola Zase šťastná?
Tak ďalšia kapitolka. Moc ďakújem za komentáre 8D
,,Pozri tam.........." Spravila som ešte krok, ale pod nohou som nič necítila. Už som išla padať, keď ma niekto potiahol za rukáv a v tom zobral do náručia.
,,Blázniš! Dávaj pozor!" Hovoril to naštvane, ale bolo v tom počuť šťastie. Bolo vidieť, že si oddýchol.
,,Prepáč." Usmiala som sa.
,,Prečo sa mi ospravedlňuješ?" Nahodil jeho okúzľujúci úsmev, priložil ruku na moju tvár a pohladil ma po líci. Prečo mi je zrazu tak teplo a som nervózna? Začal sa ku mne nakláňať, až sa jeho pery jemne obtreli o tie moje. Ja som mu jednu ruku zaplietla do vlasov, druhú som mu dala okolo krku a s tým ho začala bozkávať vášnivejšie. Odtiahli sme sa od seba, až keď sme sa už potrebovali poriadne nadýchnuť.
Prechádzali sme sa ruka v ruke až do večera. Odprevadil ma domov a dohodli sme, že na druhý deň príde po mňa.
Doma práve nikto nebol. Vybehla som sa osprchovať a potom si spraviť večeru. Spolu s jedlom som sa zvalila pred telku, keď v tom sa otvorili vchodové dvere.
,,Seva" Takže Adam. ,,Ako bolo?"
,,Skoro som spadla zo strechy inak super. A čo ste robili vy?"
,,A vieš, že vlastne nič." Zatváril sa, no ani to neviem rozoznať.
,,Čo taká blbá nálada?"
,,Ale keď ona ma stále nechce pobozkať. No je to možné?!" Ach, chudák Adam, ale mne sa chce smiať. Tak o to tu ide.
,,Nechaj ju tak. Keď bude pripravená sa olizovať, dá to najavo. Hlavne na ňu netlač." Musela som to povedať takto, lebo presne to on očakával.
,,Ale k..."
,,Pšššt!!!" Zdvihla som prst.
Adam odišiel a mne ešte prenikol zvuk smiechu, ktorý som zadržiavala. Asi zavolám Luc. Zobrala som mobil zo stola a vytočila.
,,Áno."
,,Ahoj, Luc."
,,Čo si chcela?"
,,Netráp mi už brata." Popri tom som sa zasmiala.
,,Čo, prečo? Ja nechápem o čom hovoríš?"
,,Normálne ho pobozkaj, aký máš s tým problém?"
,,No čo keď mi to nepôjde."
,,Tak tohto sa naozaj báť nemusíš. Ono to pôjde samo uvidíš. Prirodzene a keď v tom nebudeš až tak dobrá Adam ti určite pomôže." Zase som sa zasmiala, ale len jemne.
,,Dobre rob si zo mňa srandu."
,,Ja si srandu nerobím, ja som to myslela úplne vážne, len mi príde smiešne, že sa bavím o svojom bratovi."
,,Tak ja už budem končiť. Mama." Jasné ako vždy.
,,Tak papa." Zložila som. Ešte zapla notebook a chvíľu behala po nete. Ani neviem ako a bolo dvanásť preč. Vybehla som sa ešte umyť a potom zaľahla.
Prečo so mnou niekto tak trase. Dosť!
,,Lorry!" Tak toto je už moc ešte aj kričí.
,,Poďme, vstávaj. Je pol jedenástej a máš návštevu." Tak to je Adam. Počkať návštevu.
,,Akú návštevu?" Zamrmlala som.
,,Takže už si hore. Pohni si. Čaká dole." Toho niekoho ,pravdepodobne, dorazím za budíček. Keď som zišla dole, počula som nejaké hlasy z obývačky. Len som nakukla. A? Čo? Ta návšteva je Nick, to mi nemohol Adam povedať. Ja ho dorazím! Podliaka! Neviem či si ma všimli, ale to je vlastne jedno. Vybehla som do svojej izby. Rýchlo sa obliekla, trocha upravila a zišla dole. Potichu som vkráčala do obývačky.
,,Ahoj." Pozdravil ma Nick a s tým jeho úsmevom, že sa mi skoro nohy podlomili.
,,Nehovoril som ti, že si máš pohnúť." Žmurkol na mňa, no aj tak som mu chcela niečo na to povedať. Lenže kým som čo i len otvorila ústa, prehovoril Nick.
,,To je v pohode. Ja by som na teba čakal, kľudne aj do nekonečna."
,,Len nekecaj. Pretože to by si sa nedočkal."
,,Pravda." Postavil sa a chytil ma za ruku. ,,Poď chcem ti niečo ukázať." Zamávala som na Adama a odišla.
,,Čo také mi chceš ukázať?" Nič nepovedal, len ukázal na auto pred nami. A ako keby vedel čo chcem podotknúť.
,,Vieš, ja mám americké občianstvo, čiže vodičák už od šestnástich." Vykročil k autu a ja som si všimla, že sa k nám blíži Luc. Chytila som Nicka za ruku, aby zastal.
,,Ahojky ,Lor." Pozdravila ako prvá.
,,Ahoj. Vy sa vlastne ešte nepoznáte. Lucy Nick. Nick Lucy." Predstavila som ich a pri tom na nich ukázala.
,,Ideš za Adamom?"
,,Hej, ideme si pozrieť nejaké filmy."
,,Dobre tak mu pri tom za mňa vynadaj, že ma zobudil, ja som to totiž nestihla."
,,Ale no." Ozval sa Nick. ,, Zobudil ťa kvôli mne, tak ho nechajte alebo vynadáš aj mne?" Povedal to tak hrubo, no pri tom na mňa nahodil psie oči a neodolateľný úsmev. No vynadal by mu niekto.
,,Tebe nemôžem. To sa nedá. A poďme už. Luc, tak toho Adama nechaj." Nick mi podržal dvere a ja som nastúpila.
,,Kam ideme?"
,,Do jednej dedinky pri Trnave."
"A prečo?" To mi to nemôže hneď povedať.
,,Uvidíš. A chcel som sa ťa vlastne na niečo spýtať."
,,Tak sa pýtaj."
,,Rozmýšľal som... kedy máš narodeniny?"
,,29.októbra. Keď sme pri takýchto otázkach. Kedy oslavuješ ty?"
,,Počkať 29. je v stredu."
,,Áno je. A odpovieš mi."
,,Ja mám narodeniny 15.mája." Máj to je býk.
Asi 20 minút sme sa bavili o takýchto veciach. Takže som mala jeho číslo, mail, no o jeho rodine mi nič nepovedal. Viem len, že aj keď má s ostatnými chalanmi rovnaké priezvisko nie sú bratia.
,,Už sme tu. Poď musíme chvíľu peši."
,,Dobre." Pomaly sme kráčali. Nič som nevidela len les.
,,Hej! Ja do lesa nejdem. To si vyhoď z hlavy!"
,,Prečo? Uvidíš bude sa ti to ľúbiť."
,,Nie, do lesa nejdem. Je tam kopu kliešťov a inej hávedi."
,,Ja som si myslel, že sa bojíš niečoho podstatnejšieho a nie nejakých drobných zvieratiek."
,,Je to podstatné! A nie sú to drobné zvieratká, ale odporné parazity."
,,Neštvi ma." Podkopol mi nohy a zobral ma na ruky.
,,Toto nie je fér a navyše. Polož ma dole, som ťažká."
,,Nie si ťažká. No, položím ťa dole, ak mi sľúbiš, že pôjdeš so mnou."
,,No, tak dobre." Už som nemala šancu. ,,Ale niečo za to chcem." Našpúlila som pery a on sa zasmial.
,,Nekladieš si ťažké podmienky." Skonštatoval s úsmevom.
,,Tak ich splň." Naše pery boli skoro pri sebe, keď som to povedala. Najprv som ho len jemne bozkávala, keď mi strčil svoj jazyk do úst a ja som spravila to isté. Ani neviem koľko sme sa tam tak hrali s jazykmi, keď som si uvedomila, že ma stále drží na rukách. Aj keď neochotne, ale odtiahla som sa od neho.
,,Už ma pusti na zem." A jemne som zakopala nohami. Spravil to a vzápätí ma chytil za ruku, akoby čakal, že sa otočím a odkráčam.
Už sme išli asi päť minút a mňa to už päť minút nebavilo. Stále len strom, krík, strom, medzera, strom, krík, strom, medzera, strom...
,,Už tam budeme." Ako to povedal, les pred nami sa začal otvárať. V tom priestore boli tri jazierka. Od každého sa krásne odrážalo slnečné svetlo. Okolo nich bola taká zelená tráva, akoby sa o ňu chodil starať niekto z golfového ihriska.
,,Je to nádherné." Ach, ja sa tu rozplývam nad prírodou. To je irónia.
Objal ma zozadu okolo ramien a pošepkal mi do ucha: ,,Hovoril som , že sa ti to bude páčiť."
Chvíľu sme tam tak stáli, ale potom začal odchádzať.
,,Kam ideš?"
,,Chcem ti ešte niečo ukázať." Išla som teda za ním. To čo vidím pred sebou je určite lepšie než nejaká príroda. Ach. Ten jeho zadok taký pevný, pekne tvarovaný a navyše v tých úzkych čiernych rifliach.
,,Pozri tam." Otočil sa ku mne a ja som rýchlo zdvihla pohľad. Snáď si to nevšimol.
,,Vidíš tu riečku, hovorí sa jej Blava. Keď cez ňu o kúsok ďalej prejdeme dostaneme sa na malú lúčku."
,,Ale ja nechcem byť mokrá, vonku je zima."
,,Tak ťa prenesiem."
,,Nee ja prejdem, aj tak tam vkročím len jednou nohou."
,,Neblázni!" Zase ma zobral na ruky.
,,Hej, baví ťa to?!" Zasmial sa.
,,Chceš pravdu. Áno!" A zase ten jeho čačaný smiech.
,,Nemal by si ako emo byť stále smutný a nesmiať sa." Naskočil úsmev mne.
,,Tak ja sa idem ostrihať, prezliecť a potom sa prídem zasmiať."
,,Nie!" Prehrabla som mu prstami ofinu. ,,Hlavne sa nestrihaj. Tak ma teda prenes." Na druhej strane riečky ma zložil a začal rozprávať.
,,Tu kedysi býval rybník, ale už nefunguje. Teda už v ňom akosi nie sú ryby." Bolo tu pekne. Poobzeral som sa trocha a uvidela som strom, na ktorom bola vyrobená húpačka. Bolo to, vlastne, len nejaké poleno na lane, priviazané na konár stromu.
Vybrala som sa tam. Nick si to všimol.
Vybrala som sa tam. Nick si to všimol.
,,To som ti chcel ukázať, no predbehla si ma."
,,Odkiaľ toto všetko poznáš?"
,,Ako malý som tu žil. Túto húpačku vyrobil môj otec, keď ešte žil. Od vtedy som tu nebol." Teraz som ho zozadu objala ja, pretože počas toho ako to rozprával sa otočil.
,,Prepáč, nevedela som."
,,Neospravedlňuj sa, nemohla si to vedieť a to ja som ťa sem zobral."
,,Počkať takže ty si tu žil?" Až teraz mi to doplo.
,,Hej, keď som bol malý. Nechceš sa ísť po húpať?" Ach, už zase to zahovoril, keď som chcela z neho vytiahnuť niečo o jeho živote.
,,Prosím ťa, koľko máme rokov a aj tak by ma neudržala."
,,Neboj udrží." Už zas mal úsmev na perách, takže som nemohla odmietnuť. Sadla som si na to poleno a Nick ma začal odrážať od chrbta. Prišlo mi to hrozne vtipné. A keď sa mi vyšmyklo lano z rúk a spadla som, rozosmiala som sa ešte viac. No Nick sa ku mne rýchlo zohol.
,,Bože, si v poriadku?" Tváril sa tak vystrašene. A ja som sa musela stále smiať.
,,Neboj som okey"
,,Lenže ty si sa nevidela." Zdvihla som sa na lakte a pobozkala ho.
,,Naozaj sa nemusíš báť. Nič mi nie je." Išla som ho zase pobozkať, keď mi zazvonil mobil tak, že som sa zľakla. Zdvihla som ho bez toho, aby som sa pozrela, kto mi volá.
,,Áno."
,,Kde si toľko!!!"
,,Mami? Som v pohode."
,,Ale mohla si dať vedieť, že prídeš tak neskoro." Pozrela som na mobil bolo skoro deväť.
,,Veď je len deväť hodín."
,,Áno, ale zajtra ideš do školy a si preč už od doobedia a ani si sa neozvala."
,,Mami, pokoj do pol hodiny som späť. Ahoj" Zložila som bez odpovede.
,,Mama vyšiluje. Stíhame sa do pol hoďky vrátiť?"
,,Podľa toho ako dlho nám potrvá cesta k autu."
,,Tak už poďme, bo sa mi doma nechce počúvať žiadne kázania." Cez vodu ma zase Nick preniesol, potom nás čakal stereotypný les a konečne auto.
Nick zastal pred naším domom.
,,Tak ja už idem." Chytil ma za ruku.
,,To s ani nerozlúčiš?" s úsmevom som pokývala hlavou. Naklonila som sa k nemu a začali sme sa bozkávať. Prerušil nás zas môj mobil. Niekoho asi dorazím. Nehodlala som to zdvihnúť.
,,Ja už musím."
,,Ráno prídem k tebe."
,,Budem ťa čakať." Zamávala som mu a odkráčala k dverám.
,,Som doma rodina!"
,,Že si sa uráčila aj prísť." Áno, keď si mi miliónkrát volala.
,,Kde si vlastne bola ty doobeda?"
,,Stále máme teraz nejaké susedské porady. A nepotrebné." Tak rýchlo nechala zmeniť tému, tak to jej tá moja vychádzka, až tak nevadila.
,,Idem hore, mami."
,,Dobre. A hovorila som ti, že v stredu príde otec."
,,Super! On by si nenechal ujsť moje narodky." S týmito slovami som odišla.
,,Zdar. Ako bolo." Zastavila som sa pri Adamove izbe.
,,Rozhúpala sa Lucy konečne?" Tak na toto som zvedavá. Adam sa začal usmievať.
,,No a keby si vedela, aká bola dobrá." No a to sa strachovala.
,,Len dúfam, že si ju nedonútil do ničoho iného okrem bozkávania?"
,,Nie, ja ju do ničoho tlačiť nebudem. Možno len trošku." Usmial sa a mykol plecami. Tak zato som mu hodila riadny pohlavok, ako čo si myslí.
,,Hej! To bol len žart."
,,Ale mne sa neľúbil. Inak o čom si sa dnes bavil s Nickom?"
,,Ale mne sa neľúbil. Inak o čom si sa dnes bavil s Nickom?"
,,Vlastne o ničom."
,,Aha, takže o mne."
,,Aj, ale nebola si sama."
,,Dobre. Ďalej to nemusím vedieť."
,,Pokoj nič nechutné. Teda, ale musím ti povedať, ten je do teba úplný blázon."
,,Asi tak ako ty do Luc."
,,Myslím, že viac." Ach. Po tomto som šťastná odišla do svojej izby.
Prezliekla som sa a išla si umyť zuby. Už som skoro skončila, keď som počula hrať svoj tón na sms. Na mobile som uvidela Nick. Otvorila som smsku, v ktorej bolo napísané:
Zabudol som ti povedat
dobru nocku. A neviem sa dockat rana, kedy ta konecne uvidim. Papa
dobru nocku. A neviem sa dockat rana, kedy ta konecne uvidim. Papa
Jaj, keď mi bude posielať takéto smsky, tak už ma neuvidí, bo sa mu doma rozpustím. Odpísala som mu:
Aj ja sa uz neviem dockat ,kedy ta znova uvidim. Slatke snicky!!!
Zaspávala som s obrovským slastným pocitom šťastia. Konečne som definitívne prekonala Maťovu smrť. Ach, Nick ja ti tak ďakujem, že môžem byť zase šťastná. A ešte oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Len ešte neviem, aké horšie stránky môže mať láska.
moc krasenko
pokracko............prajem vela stastia nickovi aj lorry