close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více
 

4. kapitola Začiatok

13. září 2009 v 19:53 | monika19 |  Zmysel života

4. kapitola Začiatok


Snáď sa bude páčiť. Prajem príjemné čítanie.




,,Počkať čo on na to?" Tak toto ma zaujalo. Aby ho nejaká baba nepobozkala, keď on chcel.
,, Tak podstate nič."
,,Podstate?"
,,Hej. Vieš, tak vyzeral trochu smutne, ale zároveň aj pobavene?"
,,Tak ten ťa má fakt rád."
,,Asi áno, ani nevieš aká som šťastná. Lor, ďakujem."
,,Ale v pohode."
,,No, ja už musím končiť. Papa"
,,Ahojky."
Vrátila som sa do Adamovej izby. Vrátila som mu mobil. Neodolala som a spýtala sa ho.
,,Adam, aké to bolo, keď ťa nejaká baba nechcela pobozkať?" Úškrn som si neodpustila.
,,Tak za prvé nebola to nejaká baba, bola to Lucka. A po pravde najprv ma to sklamalo, že ma nechce pobozkať, ale potom mi to prišlo hrozne vtipné a zlaté."
"Teraz nechápem." Priznala som.
,,Vieš, že zrovna ja som sa buchol do baby, ktorá je taká ostýchavá. Veď ma poznáš. Ale ja si ju vychovám." Usmieval sa ako debil. Tak toto ma naštvalo.
,,Tak to pŕ. Z Lucy nespravíš žiadnu z tých tvojich husičiek. Jasné!"
,,Ale pokoj. Ja nechcem Lucy zmeniť. Tak som to nemyslel. A nebudem si ťa znepriateľovať." Tak teraz sa už skoro smial. Keďže som stála pri jeho posteli, chytila som podušku a šmarila ju po ňom. Teraz som sa smiala aj ja, pretože poduška bola presná. Trafila Adama do hlavy a rozstrapatila mu ten jeho dokonalý účes. Bohu žiaľ, on mi to vrátil.
,,Hej decká, koľko máte rokov?" To bol tatino.
,,Štyri." "Päť." Tato sa zasmial.
,,Dobre takže miesto dnešného obeda v pizzerke pôjdeme na pieskovisko."
,,Niéé!" Zakričali sme s Adamom spoločne. Obi dvaja totiž nesmierne milujeme pizzu. Asi o jednej sme sedeli u Marca. To bola taká naša rodinná pizzerka. Vždy, sem chodíme na spoločný obed. Ú mňam! Dnes sme si dali šunkovú. Dali sme si najväčšiu, inak by sme sa ani nenajedli. Neviem koľko sme tam sedeli.
,,Tak rodina asi by sme mali ísť." Vyhlásila mama.
,, Dobre, vypýtame si blok." Tato pokýval na čašníčku, zaplatil
a pomaly sme kráčali k autu.
Už som si chcela sadnúť, keď ma Adam chytil za ruku.
,,Čo je?" Trocha som vybafla, keď ma tak schytil.
,,Pozri kto práve vchádza do Marca." Áno, bol tam Nick. Už zase mi stačilo len ho zbadať a som mimo.
,,Počkajte chvíľu. Hneď sa vrátim." Nechcela som bežať, ale moje nohy si to nenechali vysvetliť. Spomalila som až ,keď som vchádzala do vnútra. Sedel tam sám pri stole, žeby na niekoho čakal, lebo pochybujem, že by prišiel sám.
,,Ahoj." Ako som to povedala otočil sa a nahodil očarujúci úsmev. Len tak, tak som to ustála.
,,Ahoj. Čo ty tu?"
,,Boli sme tu na rodinnom obede." Usmiala som sa.
,,A prečo si sa vrátila?"
"No, zbadala som ťa a išla ťa pozdraviť."
,,Tak si sadni." Ukázal na stoličku oproti sebe. Hneď ako som si sadla zapozerala som sa do jeho očí. Bola som taká zvedavá aké majú farbu. A je to tu. No ty brďo! Takúto modrú som ešte nevidela. Taká bledá ako to najpriezračnejšie more a zároveň temná a tajuplná ako rúško noci.
,,Čo je?" Spýtal sa. Bola som asi tak zahladená a ani si to neuvedomila.
,,Prepáč už musím ísť. Vonku na mňa čakajú."
,,V pohode mne aj tak tú pizzu už len zabalia a tiež pôjdem." Takže pre ňu len prišiel.
,,A potom teda prídeš?" Jasné, ani nevieš ako sa nemôžem dočkať ako budem pozerať na tie vaše triky.
,,Budem tam," usmiala som sa naňho.
,,Len prosím, keď sa budem chovať ako ten najhorší kretén, nehnevaj sa za to na mňa." Len som prikývla a už sa ponáhľala k autu. Čo stále myslí tým jeho chovaním?
,,To ti teda trvalo!" Ozval sa Adam ešte len som vošla so auta.
,,Ale až tak dlho som tam nebola." Pretočila som oči. Na šťastie to viac nekomentoval ani nikto iný. Nechcelo sa mi nikomu o ničom hovoriť. Keď sme prišli domov, hneď som vybehla hore a zvalila sa na posteľ. Začala som si predstavovať, ako sa v tých jeho modrých očiach topím. Počkať! Teraz sa nechcem topiť, chcem ísť do parku. Pozrela som sa na hodinky na mobile. Ešte je skoro. Celý čas čo som bola doma nudila sa a chodila bezdôvodne po dome. Ale keď hodiny ukázali pol šiestej už ma nebolo. Zase som oznámila, že neviem kedy presne sa vrátim, ale až tak skoro to nebude. Tešila som sa na nich viac ako inokedy. Sadla som si na múrik presne tam kde vždy. O pár minút tam už boli. Čakala som akúkoľvek zmenu jeho chovania, ale toto. Ako keby ma nikdy v živote nestretol. Ani len ku mne nezdvihol hlavu. Zabil by ho aspoň tento jediný malý pohyb. Aj keď som sa tomu bránila, začali mi stekať slzy. Nebola som ani tak smutná ako nahnevaná. Zdvihla som sa a odišla skôr ako inokedy. Hlavou mi lietali jeho slová. Aj keď sa budem správať ako debil a kretén, nehnevaj sa na mňa a nebuď smutná. Tak toto tým myslel, že sa bude tváriť, že ma nepozná! Idiot! Len nechápem prečo. Veď povedal, že on je rád keď som tam.
,,Ahoj, ty už si doma?"
,,Áno, mami, už som doma." Radšej som rýchlo vyšla do svojej izby. Zvalila som sa na posteľ. Moje fialovo-čierna návlečka bola za chvíľu od mojich sĺz. Celý večer som už nevyliezla z postele.
Na ďalší deň ma čakala škola. Prečo tam musím chodiť? No čo už. Na občine nám chýbal profesor a to znamenalo- kecáme. Aj keď mne po včerajšku do reči nebolo.
,,No a potom. Hej Lor počúvaš ma!" Vyrušila ma Lucy.
,,Prepáč, čo si hovorila?"
,,Lorry, čo sa deje?"
,,Nič. Všetko v poriadku. Tak čo si to hovorila?"
,,Ako som šťastná. Včera som celý večer volala s Adamom, lebo som nemohla ísť von, ale dohodli sme sa na dnes."
,,To je super. Len nezabúdaj, že sa pri ňom nemôžeš nechať uniesť, lebo toho využije."
,,Hej. Dávam si pozor."
Po poslednej hodine k nám dobehol Adam.
,,Ahojky!" Chytil Luc za ruku a preplietol si s ňou prsty. Ach, ľudia nie pri mne. To bolí.
,,Poďte si niečo kúpiť do bufetu." Vyhlásil a už nás ťahal za sebou bez ohľadu na našu odpoveď.
,,Tak čo chcete? Ja tam behnem, aby sme sa tam nemuseli tlačiť všetci." Ponúkla som sa aj tak sa mi tam pri nich nechcelo stáť. Vošla som do vnútra. Mala som šťastie pri pulte akurát nikto nebol.
,,Dobrý. Štyri kuracie bagety." Obzrela som sa, kto ma to tak bezohľadne predbehol. Bože, bol to Nick. Otočil ku mne hlavu a pozrel sa na mňa ako na odpad. Ako keby ma v živote nevidel a teraz mu riadne zavadziam. To je ko**t! Ja už nebudem smutná. Nebudem plakať. Mám toho dosť!
,,Prosím, čo si dáte?" Opýtala sa ma predavačka, keď som už bola na rade, no pri tom sa pozerala na odchádzajúceho Nicka. Jasné kto by sa nepozeral na niečo také krásne. Dosť Lorry! Dosť! Vykašli sa naňho!
,,,Dve bagety."
Zaplatila som za ne a vyšla von. Hneď ako som ich podala Adamovi a Lucy, pobrala som sa preč. Ani som nečakala. Celý zvyšok dňa som bola v izbe. A bol to prvý deň od prázdnin, keď som nešla do parku. Takto prebehol celý týždeň. Škola, izba, škola a dokola. Ale park sa v mojom stereotype nevyskytoval. V sobotu ráno ma mama poslala do obchodu po nejaké potraviny.
Už som mala skoro všetko jediné čo mi chýbalo bol kečup na špagety. Keď v tom ma niekto chytil za ruku.
,,Lorry." Bol to Nick, čo si o sebe ako myslí.
,,Čo odo mňa chceš?" Skríkla som.
,,Prečo si celý týždeň neprišla do parku?"
,,Ty si fakt idiot."
,,Čo j...ja.."
,,Si myslíš, že pri tom ako si sa zachoval ešte prídem. Až taká sprostá nie som." Schytila som kečup a kráčala ďalej.
,,Počkaj Lorry, prepáč. Ale ja som ti hovoril, že sa budem chovať ako kretén."
,,Áno, hovoril. Ale ja som nečakala, že ma budeš totálne ignorovať a pozerať na mňa ako na nejakú špinu."
,,Ty si ani nevieš predstaviť aké to je pre mňa bolestné, lenže ja musím. Keby sa chalani niečo dozvedeli tak...."
,,Nevymýšľaj. Tým to môže byť jedno."
,,Nie ty tomu nerozumieš."
,,Tak mi to vysvetli."
,,Keď... ja nemôžem, jednoducho nemôžem. Prosím odpusť mi." Jeho to ozaj mrzí. A tvári sa tak smutne.
,,Dobre, prepáčené." Ja mu jednoducho nemôžem odolať.
,,Super! Takže dnes pôjdeš so mnou von?"
,,A čo oni?"
,,No celý tento týždeň budú preč."
,,Tak o koľkej?" Usmiala som sa.
,,O druhej. Môže byť?"
,,Jasné. Tak v parku, ale teraz musím ísť." Bože, tvári sa tak šťastne. A to len kvôli mne? Z ničoho nič ma objal. Zostala som ako obarená, toto som naozaj nečakala. Potom ma pustil, zamával mi a odišiel. Išla som k pokladni zaplatiť a domov.
,,Ahojky! Už som tu."
,,No konečne, už som myslel, že budeme hladovať."
,,Adam! Neprovokuj!"
,,Aká dobrá nálada!" Už sa mi nechcelo odpovedať.
,,Mami, môžem ísť dnes o pol druhej von?"
,,Hej, pokojne choď." Za chvíľu bol obed a tým aj čas na park. Vybehla som do izby a začala prehrabávať skriňu. Asi po pol hodine som sa aj tak rozhodla pre fialovú trigovicu a úzke čierne rifle. ,,Tak ja už idem."
,,Lor, počkaj idem aj ja, máme zraz s Lucy."
,,No tak si pohni." Lucy sa k nám pridala ani nie po desiatich minútach. Mala na sebe dlhé šedé gate a tenšiu bundu. Jej čas minisukní sa už skončil. Výstrih si ešte dá, bo si ho docela obľúbila. Ale som rada, že Adama aj tak neomrzela.
,,Cawko." Hneď chytila Adama za ruku a on ju pobozkal na líce.
,,,Hrdličky, ja sa odpájam." Pridala som do kroku a ešte im zamávala poza chrbát. Už som sa blížila k parku, keď v tom ma niekto zozadu objal. Najprv som sa zľakla, ale keď som si uvedomila, kto to je, ovalil ma pocit šťastia.
,,Ahoj." Povedala som mu a pri tom som chytila jeho ruky, ktoré mal obmotané okolo mojich ramien.
,,Ty len tak zdravíš cudzích ľudí." Jaj, chlapče, do mňa nezapáraj! Ja to totiž vrátim.
,,Ty len tak objímaš cudzie dievčatá!" Pustil ma a postavil sa predo mňa.
,,Nie, ja objímam len jednu." Nahodil očarujúci úsmev.
,, Tak môžeš pokračovať." Ale tento krát ma chytil za ruku a preplietol si so mnou prsty.
,,Poď, niečo ti ukážem."
,,Prečo ideme do Domu umenia?"
"Povedal som, že ti chcem niečo ukázať." Ťahal ma za sebou po schodoch. Už sme boli úplne hore, keď niečo zaštrngalo a Nick držal kľúče.
,,Nick čo...." Strčil tie kľúče do steny. Ja som asi sprostá, ale zrazu otvoril dvere. Ťahal ma za sebou po schodoch, ktoré tam boli. Ani neviem ako, no ocitli sme sa na streche.
,,Toto je moje obľúbené miesto." Kráčali sme k okraju.
,,Wow je vidieť celé mesto." Žasla som. ,,Pozri tam.........." Spravila som ešte krok, ale......
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Ema Ema | 13. září 2009 v 20:29 | Reagovat

pekná kapitola  :-D dúfam že ju neplánuješ zhodiť zo strechy   8-O  [:tired:]  O_O

2 jannus jannus | Web | 13. září 2009 v 22:22 | Reagovat

... neudržala som rovnováhu, zrútila sa zo strechy a rozpleskla sa na chodníku podo mnou. Ja len dúfam, že tento scenár sa konať nebude... ! :-D Ale tuším, že nie. Veď je tam predsa náš Nick, že? ;-)
Inak, je to zaujímavá poviedka, som zvedavá, ako sa bude vyvíjať ďalej! ;-) :-D

3 minuska minuska | Web | 14. září 2009 v 14:14 | Reagovat

doufám že z tý střechy nespadne, to by jsi neudělala, myslím :-D už se moc těším na pokráčko

4 zuzu zuzu | 14. září 2009 v 17:04 | Reagovat

mocenko krasne ;-) popkracko

5 monika19 monika19 | E-mail | Web | 14. září 2009 v 21:46 | Reagovat

Nebojte sa zo strechy ju naozaj nezhodím. Na to nemám!!! ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama