2. kapitola Zmeny
Tak je tu druhá kapitola!!! Nech sa páči a ďakujem za komentáre!!!
Ráno ma zobudilo slnko, ktoré presvitalo zo strešného okna. Keby Adam nevošiel do izby a nepotiahol mi prikrývku tak, že ma zhodil z postele, určite by som nevstala.
,,Mohol by si sa aspoň ospravedlniť."
,,Nie, nemohol. A máš pól hodinu na to aby si sa nachystala a vyrážame."
,,Ale ja som dohodnutá s Lucy."
,,O.K. tak pôjde s nami." Mykol plecami a odišiel. Chúďa Luc ta si to odtrpí. Prešla som do kúpeľne, ktorá bola hneď vedľa mojej izby. Umyla som si zuby, opláchla tvár a pozrela sa do zrkadla. Moje dlhé, tmavé, kučeravé vlasy boli rozstrapatené a mne sa s nimi nechcelo nič robiť. Takže som si ich len zapla do štipca. To bola výhoda týchto vlasov. Podstate s nimi nemusím robiť nič, keď sa mi nechce. Môj brat na rozdiel odo mňa je blondiak a jeho vlasy sú rovné. Povedala by som, že strih ma na emo, aj keď on tvrdí, že nie.
,,Lor!!!" To boli Adam s Luc.
,,Už som tu. Ste hrozní, viete to?"
,Áno ." Povedali zase spoločne a prevrátili oči. Oni asi fakt patria k sebe. Potiahli ma za ruky. Tesne pred školou sa k nám pridala Tamara, viem, že Luc to vadilo, ale ja som neodolala.
,,Ahoj, Tamara, ako sa máš?" Opýtala som sa a pritom sa usmiala.
,, Á.... ide to?" Tvárila sa prekvapene. Toto asi nečakala
,, A koľko máš rokov?" Chcela som vedie či som si tipla dobre.
,,Za mesiac aj niečo budem mať 19." Takže má 18, ja som to vedela. Všimla som si, že aj Adam, aj Luc sa tvária nejako divne a navyše si vymenili prekvapené pohľady.
,, Kam týmto mieriš, Lor?" To bol Adam.
,,Čo ja som len zvedavá. Som niečo povedala?" To už ma ťahala Lucy preč.
,,Luc, čo sa deje?" Ja už som nič nechápala. Veď som sa len spýtala koľko má rokov.
,, No, vieš, takto si sa nesprávala, no odkedy umrel Martin." Asi po prvý krát, keď ho spomenula sa mi nechcelo plakať. Ja som to nechápala, ale bola som za to šťastná.
,,Ja, ja neviem čo povedať." Ona sa usmiala.
,,Ale ja to viem. Vieš od kedy sa správaš takto." Tak nejako sprisahanecky sa na mňa uškrnula.
,,Od kedy?"
,, No od vtedy čo sme včera stretli tých chalanov." Zasekla sa. ,,Aha, tam tých." A ukázala prstom. Ja som sa obzrela a naozaj tam boli. Srdce sa mi zase rozbúchalo. Je to možné. Veď ho ani nepoznám. Prečo takto reagujem
na neznámeho chalana?
na neznámeho chalana?
,,Lorry nepozeraj tak na nich a poď . A nezabudla si na dneskajšok?" Otočila som hlavu k nej.
,,Neboj ja viem, čo som ti sľúbila." Tých neznámych chalanov som v ten deň už na šťastie nestretla. Ale keď prídem z nákupov opýtam sa na nich Adama ten bude určite niečo vedieť.
Do obchodu sme s Lucy išli hneď po škole. Kúpili sme jej čiernu a rúžovú minisukňu, červené tielko a výstrihom do V, ktorý jej siahal pomaly až po pupok. Potom ešte jedno čierne tričko s trocha dlhšími rukávmi a výstrihom do U, ale tiež hlbokým a ja som si kúpila jen fialovú šiltovku. Zase sme sa dohodli, že príde pre mňa domov tým pádom pôjdeme aj s Adamom.
Domov som prišla okolo štvrtej. Bolo to práve včas na pokec s Adamom, lebo bol na chvíľku doma. ,,Čavko, Adam, mohla by som sa ťa na niečo spýtať?"
,, Lor, ty vždycky." A usmial sa.
,,Vieš, tí noví chalani na škole..."
,,Čo, Lorry, máš záujem." Tváril sa ,ako keď ide zbaliť nejakú babu.
,,Ale prestaň, len som chcela vedieť ,či o nich niečo nevieš ty?"
,,Podstate len drobnosti. Sú tretiaci a hovoria si "V4". Prečo to netuším, ale ak chceš vedieť viac môžem sa popýtať báb, čo chodia s nimi do triedy."
,,Dobre. A nevieš kde sú vlastne mama s otcom?" Až teraz som si uvedomila, že tu nie sú.
,,Myslím, že išli na nákupy. A inak som rád, že sa zase staráš o chalanov." Žmurkol na mňa. ,,Už som si začínal myslieť, že po tej nehode si zmenila orientáciu." Zase niekto spomenul Maťa a ja nič. Žiadny smútok, plač jednoducho nič.
,,Netrep, prosím ťa, netrep také kraviny." Na to mi nič nepovedal a vybehol po schodoch. Ja som sa rozhodla, že sa pôjdem prejsť. Skončila som na tej istej lavičke ako s Luc predvčerom. A za chvíľu tu boli, zase preleteli okolo mňa a moje srdce bolo na pretekoch. Pozrela som sa na hodinky, bolo šesť hodín. Možno to bola len náhoda a možno sem chodia pravidelne v ten istý čas. Išla som bližšie, tak aby som na nich videla a bolo mi jedno, či vyzerám úplne trápne. Ja som ho jednoducho chcela a potrebovala vidieť. Boli suproví, na rampe predvádzali rôzne triky bez jediného pádu. V pozorovaní ma vyrušil mobil, začal hrať ako šialený. To bola mama chcela vedieť kde som tak dlho. Ani som si nevšimla, že je už pól deviatej. Keď som zdvihla hlavu od mobilu a pozrela sa na tých chalanov, pochytil ma strach a zároveň som sa začala hanbiť. Všetci na mňa vrhali vražedné pohľady až na jedného. Až na toho najúžasnejšieho chalana na svete. Mal tmavo hnedé alebo čierne vlasy. Ostrihané podobne ako môj brat, čiže na emo, lenže tento chalan bol krajší. Na hlave mal čiapku, z ktorej mu ofina vytŕčala.
Keď som sa spamätala a uvedomila si, že tam stojím ako prikovaná, radšej som sa rýchlo vyparila. Hneď ako som vošla do vnútra mama mi vynadala, že kde som bola a či som sa jej nemohla ozvať. Na šťastie domáce vezenie som neschytala. Druhý deň ráno bolo lepšie ako to predošlé. Navyše som sa tešila ako bude reagovať Adam na Lucy a na to, že večer pôjdem do parku. Takže som sa rýchlo umyla, obliekla a zišla dole.
,,Dobré ráno." To bol tato. Chcela som mu odpovedať, ale Adam ma vyrušil.
,,Dnes nejako skoro. Nemyslíš."
,,Nemyslím!" Odpovedala som mu automaticky. A práve zazvonil zvonček od dverí.
,,Zase si dohodnutá s Luciou? Idem otvoriť." Povedal Adam a ja som sa pousmiala.
,,Tak čo pôjdeme." To už bola Lucy.
,,Áno už idem." Otočila som sa. Ja som naozaj dobrá. Luc vyzerala úžasne. Tá čierna sukňa s červeným tričkom, na ktoré si ešte prihodila čierna nasadzovacie rukávy. Husté tmavo hnedé vlasy mala rozpustené, čo tiež nenosieva. A keby sa Adam videl. Doslova na ňu zazeral. Takže prvú časť máme za sebou. Už sme pomaly kráčali. Adam išiel tesne za nami. Keď som sa za ním otočila, bol úplne zaujatý Lucyným zadkom. Skoro som sa začala smiať, ale ovládla som sa, lebo som sa ho potrebovala niečo spýtať.
,,Adam. Spýtaš sa dnes tých báb." Otočil sa na mňa a bolo mu jasné, že som videla kam sa pozeral.
,,Jasné, Lor. Veď som ti to povedal. A čo mám presne zistiť?"
,,Tak nejako všetko čo sa bude dať."
Už sme boli skoro pri škole ,a tak sa k nám pridala Tamara, ale tento raz to Lucy nerobilo problém. V škole sa po nás všetci obzerali respektíve na Lucy. Vôbec som sa nedivila. Vďaka mne konečne ukázala svoju krásu.
,,Lorry, toto je fakt divné. Vidíš všetkých tých chalanov." To už sme pomaly vchádzali do triedy. ,, A divíš sa. Kto by sa za tebou neobzrel. A keby si videla Adama. Keď si prišla skoro mu oči z jamiek vypadli. A celú cestu do školy nespustil pohľad z tvojho zadku. Skúsim sa ho doma spýtať na Tamaru a keď jej dá dnes kopačky, tak pôjde po tebe. Hlavne si pamätaj, že mu hneď nemôžeš skočiť na lep inak sa za chvíľu na teba vykašle. Musíš ho dostatočne ignorovať." To už do triedy vošla pani Ditorová, učiteľka slovenčiny. Ďalšie hodiny sa ohromne vliekli. Na našom gymply nebola jedáleň ako taká, ale bufet, do ktorého chodili aj ľudia z vonka, ktorý nechodia do školy. Takže po vyučovaní sa tam pozgrupuje skoro celá škola. Išli sme tam aj my s Luc a na moje nešťastie tam boli aj chalani z parku. Zasa na mňa hodili tie neuveriteľne vražedné pohľady.
,,Lorry, prečo sa na teba tak pozerajú?"
,,To kvôli včerajšku. Bola som v parku a trocha som ich pozorovala, dokiaľ mi nezazvonil mobil a oni si ma všimli."
,,Takže tak to je, ale dúfam, že už tam nepôjdeš."
,,Tak to vieš, že pôjdem a ty so mnou. Dnes za päť šesť sa stretneme na tej lavičke v parku. Ja ti tam poviem, čo som zistila od Adama."
,,No tak ako chceš. Ja už musím. Uvidíme sa." Ja som sa ešte otočila na tých chalanov, ale na moje prekvapenie tam už neboli. Kedy asi stihli odísť? Veď museli ísť okolo mňa.
Domov som prišla zároveň s Adamom.
,,Ahojky. Tak ako?" Spýtala som sa.
,,V pohode."
,, No a čo si zistil?" To som sa spýtala už vnútri.
,,Dovoľ mi aspoň si zaniesť veci a všetko ti poviem. Vieš čo, prídem za tebou do izby."
,,O.K. ale pohni si jasan."
Žmurkol na mňa, vybehol hore schodmi a ja za ním. Odložila som si veci.
,, No už som tu tak ja ti poviem všetko, čo viem, ale budem chcieť niečo na oplátku." Len som prikývla. Som zvedavá, čo také bude chcieť zrovna odo mňa.
,,Takže za prvé viem ich mená. Jeden je Nick potom Jakub,
Michal a Kristián. Hovoria, že prišli z Blavy a že sú adoptovaní, takže všetci nosia priezvisko Samson. Chodia pravidelne skeitovať."
Michal a Kristián. Hovoria, že prišli z Blavy a že sú adoptovaní, takže všetci nosia priezvisko Samson. Chodia pravidelne skeitovať."
,,Viac nevieš? A čo ten Nick. Z akého mena je to skratka?"
,,Viac nevie nikto, pretože sa s nikým nebavia. A ten Nick, tak to naozaj netuším, že vraj sa tak aj predstavil. Tak a teraz ja."
,,Ešte počkaj mam ešte jednu otázočku. Čo Tamara?" A žmurkla som naňho.
,,Aaa dal som jej kopačky. Potreboval som už zmenu."
,,Aha, takže sa s tebou už vyspala." Vyhlásila som.
,,To nerieš a áno, ale teraz sa chcem opýtať ja. Kedy sa Lucia tak zmenila a čo na ňu zaberá?"
,,Tak k tomu ti naozaj nič nepoviem. Ona je moja kamarátka a nechcem, aby si ju dostal do postele a potom odkopol."
,,Ale no tak si mi niečo dlžná. A ona nevyzerala, že by s niečím takým mala problém. Dnes určite, nie."
,,Tak po prvé nie som ti dlžná nič. Veď si mi povedal len ich mená. Za druhé to, že má minisukňu a výstrih neznamená, že si hneď s každým ľahne do postele."
,, Aj mená sú niečo. A k tomu ostatnému....... si to poriešim sám."
Adam odišiel z mojej izby a ja som si pustila hudbu. Asi o pól šiestej som vyrazila do parku. Tento krát som oznámila, kedy asi prídem, aby sa nebáli. Mama bola najprv proti, že otec zajtra odchádza, ale na koniec súhlasila. Do parku som prišla presne, aj keď Lucy tam už bola. ,, Ahojky." Pozdravila.
,,Ahoj. Ešte, že sedíš. Lebo keď si toto vypočuješ." Oznámila som jej a ona sa celá šťastná na mňa usmiala.
,,Takže Adam sa s Tamarou rozišiel. A pýtal sa na teba."
,,Fakt?! A čo sa pýtal?"
,,Chcel sa cezo mňa dostať k tebe. Ale povedala som mu, že o takého ako je on nemáš záujem, lebo sa s nikým hneď nevyspíš. Ale pokoj o to viac sa o teba bude zaujímať. Hlavne mu hneď nepodľahni."
,,No ty brďo! Tak takú okamžitú reakciu som nečakala."
,,Ja po pravde, áno, ale teraz už poďme na ten múrik, aby sme dobre videli." A ukázala som na múrik, na ktorom s nám bude dobre sedieť a navyše všetko uvidíme.
,,Načo sa tak chceš ísť zase pozrieť? Veď minule ťa prichytili. A určite nebudú nadšený, že si tu zas."
,,Keď ja neviem. Tiahne ma to k nim, teda k nemu ako magnet a ja si nemôžem pomôcť."
,,No tak ako myslíš. Inak už idú." Povedala a ja som sa automaticky otočila. Zase tam boli štyria bohovia na skeite. Keby som tak mala dosť odvahy, aby som išla za nimi. Adam mi síce povedal ich mená, ale netuším, ktorý je, ktorý. Dúfam, že Nick je ten úžasný emák . Aj keby nie tak nevadí.
,,Lor, spamätaj sa." Mávala mi pred očami Lucy.
,,Čo je?!" Obrátila som sa k nej.
,,Strašne na nás zízajú, pozri!" Áno, zase tie ich krásne, vražedné pohľady.
,, Nevšímaj si ich. Len o to im ide a v mojom prípade sa im to už podarilo."
,,Ja to nevydržím. Radšej pôjdem. Prepáč." A smutne sa na mňa pozrela .
,,To je v pohode. Mne to nevadí." Ja som tam zostala ešte asi hodinu.
Na druhý deň odišiel otec, ale len na týždeň. V škole akoby preletel hurikán a všetko zošalelo. Skoro všetci chalani šaleli po Lucy. A ona bola aj s niektorými vonku, ale len na provokáciu Adama. Chalani, ktorý si hovoria V4 boli takí tajomní, každá baba chcela o nich niečo zistiť, ale len ja som každý deň sedela v parku a pozorovala ich. Sem tam s Luc a inokedy sama. Luc to nechápala a ja som jej to nedokázala vysvetliť. Ale najväčšia zmena nastala u môjho bračeka. Už to boli dva mesiace a on nebol so žiadnou babou. Ani len sa po žiadnej neobzrel. Myslím, že to bol čas na pokročenie môjho a Lucinho plánu. To znamenalo zmenu jej postavenia voči Adamovi.
zaujimava poviedka
len tak dalej