1. Kapitola Príchod
Tak a je tu prvá kapitola mojej prvej poviedky! Poprosila by som, aby ste brali ohľad na to, že je moja prvá a ja nie som zrovna veľký pisár. Tak prosím v komentároch ohodnoťte ,či sa oplatí pokračovať. Ďakujem!!!
Ako len mohol? Prečo mi to spravil? Nebiť tej hlúpej motorky!! Chcela som tak moc?! Byť chvíľu šťastná. Ale nie, on si umrie!! Vykašle sa na mňa ako keby som bola vzduch!
,,Ahoj. Môžem vojsť?" To bol Adam. Môj braček.
,,Nie, vypadni!!!"
,,Ale Lorry. Už sa tu utápaš v žiali skoro tri týždne. Iba ležíš na zemi a plačeš. Nič neješ, nepiješ. Takto za chvíľu umrieš aj ty:"
,,No a čo? Aspoň budem s ním! Budem s Maťkom a budem šťastná!"
,, Lorelay Anna!!!!! Okamžite prestaň. Ľudia proste niekedy umierajú!!!"
,,Ale on nie. Ako mi to mohol urobiť. On nemal umrieť. On, nie."
Znova som sa rozplakala. Bola som až hysterická a nemohla som to zastaviť, a vlastne som ani nechcela. Adam to vzdal sadol si ku mne na zem a zobral si ma do náručia. Neviem koľko som tam len sedela, plakala a kolísala sa v Adamovom náručí. Musela som zaspať, pretože ďalšie čo si pamätám bolo, ako som sa zobudila na nejaký buchot.
,, Ach prepáč Lor. Nechcela som ťa zobudiť." To bola Lucy. Moja najlepšia kamarátka. Ja jediná som jej hovorila Lucy pre všetkých ostatných bola Lucia, možno sem tam Lucka. Lenže ja som ju nechcela volať slovenským menom. Ja som totiž Lorelay Anna. Môj otec je totiž Američan a chcel aby som mala zahraničné meno. A keďže mama ma chcela mať pokrstenú, tak som potrebovala aj meno po nejakom svätom. A takto som dopadla. Mama je už vlastne jediná, ktorá ma sem tam osloví Anna alebo An. Ja sa totižto o tejto časti mena ani nezmieňujem. Môj brat je zasa Adam Jackson, ale on má radšej to slovenské.
,,To nič, Luc, aj keď si ma vlastne zase vtiahla do reality." Zase som zosmutnela.
,, Ale no tak ,Lorry, pozri sa na seba. Ani na Maťovom pohrebe si nebola. Ja viem, že je to pre teba ťažké, ale musíš sa spamätať."
,,Luc, prečo mi to robíš? Ty aj Adam, veď nevidíte, že ja bez neho neviem žiť."
,,Ja aj Adam chceme pre teba len dobre. Máme ťa radi."
,, Jasné! Ty, samozrejme, musíš súhlasiť s Adamom! Keď si doňho buchnutá, tak mu to povedz a neobťažuj ma."
Tak toto ju naozaj dostalo. Bolo to jej tajomstvo a ja to tu rozkrikujem po baráku. Ona je do môjho o rok staršieho brata buchnutá už vyše roka. Ale podstate som to ja, kto ju odrádza. Môj brat je síce fajn a ma dobré srdce, ale je to neuveriteľný sukničkár.
Už bola skoro vonku z mojej izby, keď som sa ozvala.
,, Prepáč mi, Luc. Zostaň. Ja som to tak nemyslela. Ale vidíš, že zo mňa teraz vylezie všetko."
,,Dobre, zostanem. Ale toto už nerob. Sľúb mi to."
,,Sľubujem."
,,Lor, môžem sa ťa niečo spýtať, aj keď ťa to bude bolieť?"
,, Už ma bolí všetko, takže môžeš." Pokúsila som sa o úsmev, ale nepodarilo sa.
,, No, vieš ja osobne to nechápem. Veď on stále pil, teraz pri konci, už aj fetoval. Podľa mňa aj preto zomrel. Lebo bol ožratý, sfetovaný a sadol si na tú jeho motorku. Tak prečo si ho mala vlastne rada?"
Zostala som zaskočená. Slzy mi začali tiecť bez toho, žeby som si to uvedomila, ale odpovedať som jej nedokázala. Prečo som ho tok strašne milovala?
,,Prepáč, Lor, prepáč , ale ja som sa ťa to musela spýtať."
,, To nič." Keď som to hovorila hlas sa mi triasol. Lucy už potom nič nehovorila a asi o hodinu musela odísť.
Takto to pokračovalo ešte necelé dva mesiace- stále som sa spamätávala. Našťastie boli prázdniny. Ale do školy som ísť musela. Predsa len sa na to nevykašlem na začiatku strednej. Veď to bola len pubertálna láska v pätnástich. Tak presne toto som povedala Lucy ,keď som sa s ňou dohodla, že ma zajtra ráno vyzdvihne. Ju možno oklamem, lebo klamárka som dobrá, ale nie natoľko aby som oklamala sama seba.
,,Lorry, je tu Lucy!" Kričala na mňa mama z prízemia.
Zbehla som dole schodmi. ,,Ahojky!" Pozdravila ma ,hneď.
,,Ahoj. Nedohodli sme sa až na zajtra ráno?"
,, To síce áno, ale ja chcem ísť s tebou ešte dnes do parku. A zdôrazňujem to s tebou." Moc sa mi nechcelo, ale čo som mala spraviť.
,, No, dobre."
Práve som sa obúvala, keď prišiel Adam
s nejakým novým objavom. Tento raz to bola tmavovláska, vysoká asi ako ja čo je tých 165cm , štíhla a dobre vyvinutá. A určite mala minimum 18 rokov, čo je o dva viac, ako má on. Už ju ťahal hore schodmi a všimla som si, ako sa tvári Luc, takže som rýchlo pozdravila a potiahla ju von. Kúsok od domu sa ozvala.
s nejakým novým objavom. Tento raz to bola tmavovláska, vysoká asi ako ja čo je tých 165cm , štíhla a dobre vyvinutá. A určite mala minimum 18 rokov, čo je o dva viac, ako má on. Už ju ťahal hore schodmi a všimla som si, ako sa tvári Luc, takže som rýchlo pozdravila a potiahla ju von. Kúsok od domu sa ozvala.
,,Tvojej mame to naozaj nevadí?!"
,,A čo?" Nechápala som na čo naráža.
,,Že si každý týždeň dovedie domov inú babu a hneď ju ťahá k sebe do izby. Čo myslíš, že tam asi robia."
,,Tak ja by som povedala, že mojej mame je to šumák. A rovnako aj tatovi."
,,Ja to fakt nechápem, veď má len 16."
,,On možno, ale oni nie. Často rozmýšľam, či vôbec vedia koľko má rokov. Po pravde mi je to vieš kde."
,,Tebe možno."
,,Ale veď sa naňho už vykašli. On sa nezmení. Je to proste Adam."
,,Ty tiež nezabudneš na Maťa."
,,Ale ja som s ním chodila a milovala ho!!!"
,,Lenže ja Adama tiež milujem. Neviem prečo to tak je? Nikdy som s ním nič nemala a poznám jeho povahu. Ale je to tak, proste ho milujem."
Už sme boli v parku. Sadli sme si na našu obľúbenú lavičku.
,, Tak keď si na tom až tak zle, tak ti pomôžem. Súhlasíš."
,, Jasné! Súhlasím." V očiach jej až iskrilo. Prečo aj ja nemôžem byť taká šťastná.
,,Ale musíš mi dať sľub, že sa s ním hneď nevyspíš, pretože o to mu pôjde. Jasné!"
,, O to sa neboj. Nie som hlúpa."
,, Možno nie, ale keď Adam niečo chce tak to dosiahne."
,, Naozaj sa nemusíš strachovať."
,, Dob..." Chcela som ďalej rozprávať, ale zasekla som sa v momente, keď okolo nás preleteli skeiťáci. Tu v parku sa vždy nejaký premávali, ale toto bolo iné. Ani som ich nevidela a srdce sa mi rozbúchalo ako o závod. Neviem prečo ale pozrela som sa na hodinky. Bolo 18 hod.
,, Niekto ťa zaujal?" Pozrela na mňa s úškľabkom Luc.
,, Ale nie, kde som to skončila?"
,,Že mi pomôžeš."
,, Aaaa jasné. Takže začneme oblečením. Adam chodí na rovnakú strednú ako aj mi od zajtra. Ty si vysoká, chudá, pekná baba, ktorá má čo ukázať." Na rozdiel odo mňa. Pomyslela som si. ,, Takže keď ho chceš upútať budeme musieť ísť na nákupy pre niečo vyzývavé. Trebárs zajtra po škole."
Ona sa zamyslela a ja som začala tiež rozmýšľať. Bohvie, kto boli tí chalani. Takto ma nič a nikto nezaujal od kedy Maťko... no jednoducho od začiatku prázdnin. Potrebujem ich vidieť.
,,Luc poď sa prejsť."
,,A načo? Že ty chceš vidieť tých chalanov, čo išli okolo nás."
,,Dobre, prekukla si ma tak poď." Potiahla som ju za ruku. Boli presne tam, kde som si myslela. Skákali pred domom umenia. Takže nám stačilo sadnúť si na jednu lavičku bližšie k nim , ale nie tak blízko, aby sme vyzerali, že ich pozorujeme, aj keď to tak je. Boli štyria a keď som uvidela jedného z nich, zase sa mi rozbúchalo srdce. Bože, čo sa to so mnou deje. Len uvidím nejakého chalana na skate, zabudnem na Maťka, tak to teda nie. Ale bol fakt úžasný aj keď som ho vlastne poriadne nevidela. Neviem koľko som tak naňho pozerala. Ale vyrušila ma Luc.
,,Lor už poďme."
,,Prečo?" Pozerala sa iným smerom. Tiež som sa tam pozrela a pochopila prečo chce odísť. Bol tam môj braček s tou novou a vášnivo si prepletali jazyky.
,, To už vypadli od nás? Tak skoro?" Až potom som si uvedomila pred kým som to vyslovila.
,,Prepáč, Luc, ale vyletelo to zo mňa."
,,Hmm nič, ale už poď." Asi po pól hodine sme sa rozdelili a každá išla domov.
,, Ahoj, mami." Pozdravila som, ale v chodbe sa objavil niekto iný.
,,Tati!!!!" Rozbehla som sa a skočila som mu okolo krku. Bol preč vyše mesiaca. Nemala som rada, keď chodil na také dlhé pracovné cesty.
,,To som ti až tak chýbal?" Opýtal sa s obrovským úsmevom a ja som vedela, že ho to teší.
,, Ani nevieš ako. A kedy si prišiel?"
,, Len pred pár minútami." To sa ozvala mama.
,, Nemohol som si predsa nechať utiecť začiatok školy. A kde je vlastne ten náš záletník?"
,,Ahojte rodina." Vošiel Adam. Čo sú dohodnutý?
,,Vitaj, tati, mama spomínala, že máš prísť, takže som nebol dlho."
,, Aká slečna prišla o čas s tebou tento raz?"
,, To je jedno, rodina je dôležitejšia." Ach, môj bráško je super. Len škoda to sukničkárstvo, ale to možno zvládne Lucy.
,,Vieš vôbec ako sa volala?" Neodolala som.
,, Náhodou ,áno," hodil na mňa grimasu. ,,Volá sa Tamara."
,, Fajn, tak poďme do obývačky." Vyhlásila mama. Takto to je vždy keď sa otec vráti z dlhšej cesty. Ja vlastne ani neviem ako pracuje, ale po pravde mi to je jedno. Na cesty chodí do zaujímavých krajín. Škoda, že ma nikdy nemôže zobrať. Tato rozprával. Tento raz bol v Londýne. Že vraj tam skoro stále pršalo, ale aj tak by som tam išla. Okolo pól jedenástej nás mama poslala do izby. Hneď ako som otvorila dvere uvidela som stôl a napadlo ma. Zajtra škola. Pomóc!
ano len pokracuj
...ved je to super